4.7.2014 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Uplynulo práve päť rokov od času, keď sa Blur triumfálne vrátili na pódia festivalov. Hoci sa od počiatku postupne potvrdzujú a vyvracajú informácie o tom, či Coxon s Albarnom ešte nahrajú nový album, naozajstný sólový debut toho druhého to nezatienilo. Everyday Robots je jedným z albumov roka a najmä príležitosťou vidieť Damona Albarna v trocha inej pozícii ako šéfa 50-tisícového davu na festivale, či ako mozgu kreslených Gorillaz.

Radosť z malého publika

Vo vypredanom Astra Kulturhause, hneď pri stanici Warschauer Strasse v Berlíne Albarn ukázal, že klubové prostredie mu chýbalo. Ukázalo sa to nielen v často komorných skladbách z Everyday Robots, ale predovšetkým v prerábkach zmieňovaných Gorillaz. Prvú polovicu koncertu to bol len on a štvorčlenná kapela. Žiadne dychy, hosťujúci muzikanti, projekcie, aj na zbor prišiel čas až v posledných minútach.

Navyše, zo sprievodnej kapely bolo vidieť, že nejde iba o žoldnierov s nástrojmi. Väčšina z nich už s Albarnom stihla spolupracovať v Gorillaz či projekte Africa Express. Na pódiu padali chyby, smiech, improvizácie, napriek tomu bol celok kompaktný, dokázal Albarna ako sólistu skryť do steny hluku aj povzniesť pri akustickejších polohách. Špeciálne do skladieb Gorillaz ako Kids With Guns, prípadne dvojice trackov z projektu The Good, The Bad and The Queen, dodali The Heavy Seas, ako sa sprievodná kapela nazýva, niečo medzi pódiovou agresivitou a veľkou garážovou spontánnosťou.

Od sóla cez Blur až k opiciam

Výber skladieb bol logický, no zároveň prekvapivý. Logický preto, lebo zaznel takmer celý album Everyday Robots, prekvapivý, lebo siahal do Albarnovho archívu a až na výnimku klavírnej akustickej verzie Out of Time a starej b-strany All Your Life sa úplne vyhol Blur. Bolo to jasné, Blur hrali na európskych pódiách minulý rok, dokonca aj v berlínskom Templehofe. Jediným naozaj veľkým hitom koncertu tak bol Clint Eastwood s hosťujúcim ghanským raperom M. Anifestom. Viac ich nebolo treba.


Intímne sólové novinky v kombinácii s pošpineným archívom Damona Albarna vyhovoval aj Albarnovi ako frontmanovi. Miestami sa hádzal do publika, oblieval ho vodou, inokedy ceril svoj zlatý zub v úsmeve za klavírom, smiešnou nemčinou vysvetľoval, že kedysi bol na štúdijnej výmene v Nemecku, a hanblivo sa pýtal zvukára, či si môže pri akustickom hraní sadnúť na klavír a nespôsobiť tým nejakú zvukovú katastrofu.

Albarn je človek s nespornou charizmou, umocnenou malým priestorom a blízkym kontaktom s publikom. Nemusí byť virtuóznym hráčom, stačí, že vie jednoduché veci aranžovať, spievať a hrať tak, ako vie. A vybrať si ľudí, ktorí mu sedia do konceptu.

Dva koncerty

Koncert Damona Albarna v Berlíne bol takým festivalom v malom. Multikultúrna spoločnosť nemeckého hlavného mesta je tu tradične doplnená o multikultúrnosť koncertných turistov. Skoncentrujte teda rôznorodé publikum festivalu do klubu pre tisícpäťsto ľudí a o zábavu je postarané aj bez hudby. Napríklad už pri vstupe vyvádzali ochrankári spitého Albarnovho krajana.


Dojem z koncertu môže tak zmeniť minimálne ďalších tisícštyristodeväťdesiatdeväť ľudských faktorov. Napriek pokojnému úvodu Lonely Press Play som bol počas prvej pesničky obliaty pivom, atakovaný od chrbta lakťami, viac ako Albarna som počul futbalový spev refrénu s chýbajúcimi slovami a v uchu mi pískalo, keďže najväčšia zábava je pískať ostatným hosťom do ucha. No a potom sa stačí presunúť o pár metrov a je to úplne iný koncert a iná príležitosť ho vidieť.

Oba boli skvelé.

Damon Albarn, Berlín (DE) - Astra Kulturhaus, 30. 6. 14