10.5.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Na prvý pohľad to nemusí byť tak zrejmé, no i v tak jednoduchom žánri, akým je folkové pesničkárstvo sa nachádzajú priepastné rozdiely medzi interpretmi. Pritom často sa hrá s rovnakými akordami, nápadmi, inokedy zaváži charizma, hlas, čokolvek... Jay Leighton bol v piatok večer v Paláci Akropolis lepším gitaristom, ako Lou Rhodes, no tam sa jeho prvenstvá skončili.

Nie je pesničkárstvo ako pesničkárstvo. Podobných koncertov, aké predviedol tento britský predskokan je totiž možné vidieť desiatky ročne. Jeho set tak len prefrčal z jedného ucha do druhého a zostal zabudnutý. Najmä keď na pódium prišla Lou Rhodes, v sprievode kontrabasistu, cellistu, veľkého kopáku vypchatého vankúšom, dvoch gitár a loop efektu. Lou vydala tento rok svoj dosiaľ najjednoduchší a najkomornejší album - One Good Thing, no je sympatické, že sa na pódiu nespoliehala len na svoje vlastné sily. Jej hlas totiž urobí strašne veľa, no rovnako sa rátal i dojem priateľského prostredia troch hudobníkov, ktorý sa valil z pódia, mimochodom, vynikajúco nazvučeného.

Ak niekto zažil júlový koncert Lamb v Lucerna Music Bare, videl Lou Rhodes ako démonicky krásnu, stroboskopmi osvietenú dámu spievajúcu do elektroniky jej kolegu Andyho Barlowa a kontrabasistu Iana Thorna. Ten prišiel i takmer o rok neskôr, no tam sa asi výpočet spoločných znakov končí. Snáď okrem jedinej spomienky na Lamb počas večera, konkrétne už niekoľkej prerábky notoricky známej piesne Gabriel. Lou bola sólovo viac civilná, zjavom i prejavom, navyše jej piesne sú postavené na jednoduchých gitarových linkách a neomylnosť elektroniky Lamb bola tak nahradená dojmom naozajstnosti jej príležitostných chýb na hmatníku. Nevadili hádam nikomu.

Skladby Lou Rhodes nie sú ani veselé, ani smutné a hoci melancholická nálada prevláda, dôležitá je najmä atmosféra. Najsilnejšie presvedčila asi v titulnej skladbe jej minulého albumu - Bloom, keď si vrstvila hlasy a čelista, ktorého meno sa mi bohužiaľ nepodarilo zachytiť, vymenil svoj nástroj za glockenspiel. V iných skladbách sa zase príjemne škádlili s Thornom, napodobovali si navzájom grimasy, až Lou pri The More I Run rozosmiali tak, že jej vypadli slová.

Neutrálne pocity však nepatria samotnému koncertu. Lou totiž patrí k tým osobám, pri ktorých koncertoch máte pocit, že svet je trocha lepším miestom, ako v skutočnosti je. Svojim silným folkom presvedčuje, že sa vie s ľahkosťou pohybovať na viacerých poliach a všade jej to ide skvele. A možno práve preto s ňou hral Jay Leighton, aby bolo pre ňu presvedčovanie výrazne jednoduchšie. No ak je to náhodou pravda, nepotrebovala ho na to...

Lou Rhodes + Jay Leighton, Praha - Palác Akropolis, 7. 5. 10