micro.Wilsonic 7, Bratislava, 13. 3. 09
16.3.2009 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Wilsonic rok, čo rok ponúka široké spektrum takzvanej mestskej hudby. Spája tak desiatky živých koncertov s DJ-skými setmi. Naopak, jeho menší a menej pravidelný brat, micro.Wilsonic sa vždy sústreďuje na užší okruh scény a tým pádom je zďaleka viac koncepčným ako nadžánrovým podujatím. Jeho siedme pokračovanie, ktoré sa uskutočnilo v piatok trinásteho v bratislavskom PKO bolo prvým, v ktorom oveľa viac priestoru dostali práve kapely.
Slovenský export?
O začiatok festivalu sa postarali dve slovenské kapely s exportnými úmyslami. Na úvod to boli dream-popoví Dope Aviators, ktorých zasnenosti sa prizeralo len pár desiatok ľudí, čim sa potvrdilo to klasické bratislavské pohŕdanie predskokanmi a menšími kapelami. Bola to škoda, pretože možno aj vďaka prázdnemu parketu znela dvojica, rozšírená o multiinštrumentálnu hudobnú výpomoc nového člena a VJ-a v jednej osobe, trošku kŕčovito. Potvrdila sa i ďalšia slovenská pravda: v kluboch je zlý zvuk, vo veľkých priestoroch sa naopak stráca intimita. Krehké songy Dope Aviators tým utrpeli veľmi... Naopak, Longital sú ďaleko výraznejší, aj vďaka celkovému pozitívnemu a priezračnému zvuku ich nových skladieb z albumu Gloria. A podobne, ako na nedávnych Radio_Head Awards, na ktorých vystupovali spolu s elektronickým producentom Isobutanom, spolupráca s Andrejom Bakom, remixérom, ktorý prispel na album Revoyaged ich skladby výrazne pozmenila, osviežila a donútila počúvať.
Aura profesionality
Nechcem slovenským interpretom krivdiť, no pri belgických Styrofoam sa ukázala akási z nich vychádzajúca sila, ktorá vás, utvrdila v istej profesionalnej aure. A to aj napriek tomu, že Styrofoam nehrali respektíve nehral nič výnimočné, iba taký štandardný gitarový indie-pop, obohatený o niekoľko elektornických zvukov a frontmana, ktorý do toho dával takmer všetko. Celkovo to však znelo ako menej vydarené veci od The Notwist, prípadne pri tých ešte sladších trackoch ako Death Cab For Cutie. Pozitívne ale bolo, že sa celý priestor PKO pomaly, ale isto napĺňal, aby mohol vyvrcholiť perfomanceom Maxa Tundru.
Max Tundra a jeho posolstvo zabávať
Hoci ten plešatý chlapík v stredných rokoch vyzerá ako starší brat, ktorý pokazí každú zábavu na párty, na micro.Wilsonicu to bolo presne naopak. Bol to totiž on, kto svojou radostne znejúcou produkciou definitívne rozbehol ľudí, prinútil ich k tancu i k posluchu a stal sa tak jednoznačne kráľom večera. A pritom mu k tomu stačilo len niekoľko predohratých klávesových liniek, niekoľko ďalších klávesov postláčaných naživo a do toho civilný spev. Ťažko povedať, v čom spočívalo jeho čaro. Možno práve v tom, že sa nebral vážne a jeho posolstvo bolo zabávať. Keď som spomínal, že tento micro.Wilsonic bol viac sústredený na živú produkciu, poslední traja interpreti to vyvrátili. Na temné beaty Fína Huoratrona v neskorých hodinách nadviazal až prekvapivo chilloutovým a strnulým setom Joe Goddard z Hot Chip, aby celá akcia vygradovala vo svojskom dubstepe od Shackletona.
Budem sa asi niekoľký raz opakovať, ak napíšem, že Wilsonic je značka, ktorá prináša niekoľko krát do roka do Bratislavy toľko kvalitnej hudby, že to tu tá malá skupinka ľudí možno ani nie je celkom schopná doceniť. Podobne tomu bolo aj na siedmom micro.Wilsonicu, na ktorom sa objavilo možno menej návštevníkov, ako sa čakalo. Ale stále to bolo dosť na to, aby sa hlavné mesto opäť na jednu noc dostalo kvalitnou akciou do povedomia.
micro.Wilsonic 7, Bratislava - PKO, 13. 3. 09
>> micro.Wilsonic 2009 >> recenzia > > fotogaléria
Wilsonic rok, čo rok ponúka široké spektrum takzvanej mestskej hudby. Spája tak desiatky živých koncertov s DJ-skými setmi. Naopak, jeho menší a menej pravidelný brat, micro.Wilsonic sa vždy sústreďuje na užší okruh scény a tým pádom je zďaleka viac koncepčným ako nadžánrovým podujatím. Jeho siedme pokračovanie, ktoré sa uskutočnilo v piatok trinásteho v bratislavskom PKO bolo prvým, v ktorom oveľa viac priestoru dostali práve kapely.
Slovenský export?
O začiatok festivalu sa postarali dve slovenské kapely s exportnými úmyslami. Na úvod to boli dream-popoví Dope Aviators, ktorých zasnenosti sa prizeralo len pár desiatok ľudí, čim sa potvrdilo to klasické bratislavské pohŕdanie predskokanmi a menšími kapelami. Bola to škoda, pretože možno aj vďaka prázdnemu parketu znela dvojica, rozšírená o multiinštrumentálnu hudobnú výpomoc nového člena a VJ-a v jednej osobe, trošku kŕčovito. Potvrdila sa i ďalšia slovenská pravda: v kluboch je zlý zvuk, vo veľkých priestoroch sa naopak stráca intimita. Krehké songy Dope Aviators tým utrpeli veľmi... Naopak, Longital sú ďaleko výraznejší, aj vďaka celkovému pozitívnemu a priezračnému zvuku ich nových skladieb z albumu Gloria. A podobne, ako na nedávnych Radio_Head Awards, na ktorých vystupovali spolu s elektronickým producentom Isobutanom, spolupráca s Andrejom Bakom, remixérom, ktorý prispel na album Revoyaged ich skladby výrazne pozmenila, osviežila a donútila počúvať.
Aura profesionality
Nechcem slovenským interpretom krivdiť, no pri belgických Styrofoam sa ukázala akási z nich vychádzajúca sila, ktorá vás, utvrdila v istej profesionalnej aure. A to aj napriek tomu, že Styrofoam nehrali respektíve nehral nič výnimočné, iba taký štandardný gitarový indie-pop, obohatený o niekoľko elektornických zvukov a frontmana, ktorý do toho dával takmer všetko. Celkovo to však znelo ako menej vydarené veci od The Notwist, prípadne pri tých ešte sladších trackoch ako Death Cab For Cutie. Pozitívne ale bolo, že sa celý priestor PKO pomaly, ale isto napĺňal, aby mohol vyvrcholiť perfomanceom Maxa Tundru.
Max Tundra a jeho posolstvo zabávať
Hoci ten plešatý chlapík v stredných rokoch vyzerá ako starší brat, ktorý pokazí každú zábavu na párty, na micro.Wilsonicu to bolo presne naopak. Bol to totiž on, kto svojou radostne znejúcou produkciou definitívne rozbehol ľudí, prinútil ich k tancu i k posluchu a stal sa tak jednoznačne kráľom večera. A pritom mu k tomu stačilo len niekoľko predohratých klávesových liniek, niekoľko ďalších klávesov postláčaných naživo a do toho civilný spev. Ťažko povedať, v čom spočívalo jeho čaro. Možno práve v tom, že sa nebral vážne a jeho posolstvo bolo zabávať. Keď som spomínal, že tento micro.Wilsonic bol viac sústredený na živú produkciu, poslední traja interpreti to vyvrátili. Na temné beaty Fína Huoratrona v neskorých hodinách nadviazal až prekvapivo chilloutovým a strnulým setom Joe Goddard z Hot Chip, aby celá akcia vygradovala vo svojskom dubstepe od Shackletona.
Budem sa asi niekoľký raz opakovať, ak napíšem, že Wilsonic je značka, ktorá prináša niekoľko krát do roka do Bratislavy toľko kvalitnej hudby, že to tu tá malá skupinka ľudí možno ani nie je celkom schopná doceniť. Podobne tomu bolo aj na siedmom micro.Wilsonicu, na ktorom sa objavilo možno menej návštevníkov, ako sa čakalo. Ale stále to bolo dosť na to, aby sa hlavné mesto opäť na jednu noc dostalo kvalitnou akciou do povedomia.
micro.Wilsonic 7, Bratislava - PKO, 13. 3. 09
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/microWilsonic-7-Bratislava-13-3-09~16~brezen~2009/
Komentáře
&;
