Muzikus.cz homepage
přihlášení uživatele
PŘIHLÁŠENÍ UŽIVATELE JE ZRUŠENÉ
vyhledávaní

ostatníEditors: Nechceme sa cítiť sebaisto

22.4.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika
Do koncertu zostáva ešte asi päť hodín, aparatúra odvisla niekde v Rakúsku, no na Chrisovi Urbanowiczovi a Edovi Layovi nie je vidieť ani známka nervozity. Prvý menovaný, gitarista, rád skáče do reči, unaveným dojmom pôsobiaci bubeník zase nad otázkami viac premýšľa. Na pretrase boli aj Oasis, The Stone Roses, R.E.M., Pixies, Alphabeat či Glastonbury. Dvadsať minút s Editors v bratislavskom divadle Arená sa začína...

Koľko rozhovorov bežne robíte počas dňa na turné?

Ed: Väčšinou niekoľko, ale nie je to tak hrozné. Vlastne, občas to býva nepríjemné, napríklad keď máme vonku nový album.

Stále tie isté otázky?

Chris: Už to nie je také, aké to zvyklo byť. Keď sme vydali prvý album, všetky otázky boli rovnaké - ako sme sa dali dohromady, odkiaľ pochádzame, kto nás ovplyvnil. Stavím sa, že sú to tvoje prvé tri otázky (smiech).

Koho nápad bol zmeniť smerovanie kapely?

Ed: Bol to Chrisov nápad. Skúšali sme skladby v štúdiu a všetci sme z toho boli znechutení. Znelo to ako všetko ostatné, čo sme urobili a potom Chris začal písať jeho nápady na klávesoch, namiesto gitary. Okamžite prišla zmena zvuku a atmosféry skladieb. Vzrušovalo nás to.
Chris: V tomto som naozaj zohral kľúčovú rolu. Starý zvuk nás už nezaujímal, ale to nebol ten pravý dôvod. Čo bolo najviac nudné bol proces skladania skladieb, nechceli sme sa v tom cítiť sebaisto, nechceli sme pri tom odpočívať a potrebovali sme cítiť, že sa nejakým spôsobom vyvíjame a zmenili sme tak celý proces tvorby.

Viete si predstaviť, že by ste skladby z prvých platní nahrali s týmto zvukom?

Chris: Najmä z prvej platne celkom jednoducho, pretože sme ju skladali a skúšali priebežne a až potom sme ju išli nahrať, narozdiel od druhého albumu, ktorý vznikol viacmenej v štúdiu. Novinka je tak podobná The Back Room najmä spôsobom, akým vznikala, mali sme rovnakú kontrolu a energiu, akú sme mali pred rokmi, keď sme vznikli. S novými nástrojmi sme sa necítili tak sebaisto, bolo tam určité napätie, ktoré z toho celého spravilo reálnejší zážitok.

Syntezátorový zvuk vás ešte stále vzrušuje?

Chris: Áno, ale na nasledujúcej platni, nad ktorou dosť premýšľame, by bolo hlúpe ísť tou istou cestou. Nechcem odstúpiť od gitary, pretože ma hra na ňu začala znova baviť a našiel som si spôsob, ako vytvárať môj zvuk viac syntetický a energický a celé to prepojiť do jedného celku.

Kapely majú často niečo, čo by som nazval U2 syndrómom, teda neustále hovoria o tom, ako zmenia zvuk a nakoniec znejú úplne rovnako. Prečo je to tak?

Chris: Je to pre nich bezpečné. Oasis sú dobrým príkladom. Vždy púštali von vyjadrenia, v ktorých hovorili o tom, ako teraz počúvajú psychedelické obdobie The Beatles alebo Led Zeppelin a keď album vyšiel von, znelo to rovnako ako ich druhá platňa. Hneď potom hovorili, že chcú, aby to malo dravosť prvého albumu a skončilo to tým, že to znelo rovnako, ako ten predošlý. Interpreti by sa nemali takto sebauspokojovať a držať zabehaných formúl. Aj keď sme nahrali tri albumy, stále sa máme na čom učiť. Najmä s minulým sme sa pozreli do rôznych uličiek a zistili, že lepšie ako počúvať inú hudbu a odkazovať na ňu je dávať si hudbu do obrazov. Vždy, keď tvoríme, otvárajú sa nám nové dvere a nachádzame iné cesty, ako tvoriť.

Všimli ste si rozporuplných reakcií?

Ed: Očakávali sme ich. Je to nahrávka, s ktorou musíš stráviť viac času, nie je tak priama ako druhá, to však neznamená, že nie je lepšia. Ľudia s ňou majú vzťah medzi láskou a nenávisťou, čo je výborné. Chceme ňou ľudí provokovať, nútiť ich reagovať, či už ju majú radi, alebo nie.

Zaujíma vás, mimo koncertov, spätná väzna od fanúšikov?

Chris: U mňa je dôležité, aby sa to páčilo mojim priateľom. Sú to ľudia, ktorí majú kapely, boli sme s nimi na turné, vedia o čom hovoria. Sú kvalifikovaní na to, aby vyjadrili svoj názor na našu hudbu. V tomto prípade to nie sú ani fanúšikovia, ani novinári, ktorí ti dajú najavo o čom je tvoja hudba.

Prečo vás ešte stále baví vydávať single s b-stranami? Väčšina súčasných kapiel dáva na single prevažne remixy...

Ed: Niektoré remixy sú fajn, ale pustíš si ich raz a prestanú ťa zaujímať. Pre nás sú b-strany spôsobom, akým sa môžeme dostať do štúdia, uvoľniť sa a neriešiť, či tie skladby zapadajú do nejakého konceptu. Hráme sa pri nich s rôznymi nápadmi, ktoré sme častokrát využili neskôr, pri nahrávaní normálnych albumov.
Chris: Nesnažíme sa pri nich tak, ako keď nahrávame album. Keď nahrávame platňu, robíme na nej neustále, štyri až päť dní týždenne, potom si dáme cez víkend oddych a premýšľame nad ňou. Keď skladáme b-strany, trvá nám to obvykle tri alebo štyri hodiny a spravíme tri alebo štyri za víkend. Nestaráme sa o ne, nikto ich nerecenzuje, je to pre nás len zábava.

Neľutujete občas, že ste ich nevydali normálne a dostanú sa tak len k určitému okruhu fanúšikov?

Chris: Ani nie, pretože sú to vždy tie najhoršie skladby. Najmä ak ich vyzlečiete - zahráte len s gitarou a spevom - sa ukážu ako nie práve najlepšie. A rozhodne nechcete, aby po nich siahali novinári, radšej ich necháme len pre fanúšikov.
Ed: Podľa mňa je dôležité, aby kapela mala katalóg, do ktorého sa fanúšikovia vedia ponoriť.
Chris: Napríklad The Stone Roses mali veľa b-sidov a boli fantastické. A tak niektoré veci, ktoré sa dostali na ich single boli omnoho lepšie, ako veci vydané na albumoch.

Ale hráte ich live...

Ed: Hráme, aj keď majú obmedzenú životnosť. Väčšinou vydržia počas turné, keď propagujeme album. No sú dosť silné na to, aby boli hrané live. A na pódiu sa na nich viac bavíme, ako na skladbách, ktoré hráme stále dokola. Je to také uvoľnenie.

Baví vás byť stále na turné?

Ed: Určite, najmä keď chodíme na nové miesta, ako dnes, keďže sme nikdy neboli v Bratislave. Užívame si takéto skúsenosti, nové miesta, priestory. Počas posledného britského turné sme boli v mestách, kde sme boli snáď už stokrát, ale hrali sme v iných kluboch a halách. To je pre nás svieže.
Chris: Paradoxne, pre mňa bol najlepší koncert tohto turné v londýnskom Brixton Academy, v ktorej sme hrali predtým už mnohokrát. Je to ten najlepší priestor na svete. Sme na turné dlho, väčšinou ma veci len tak ľahko nevzrušia, ale v Brixton Academy vždy dostanem husiu kožu. Atmosférou mi to príde skôr ako športový stánok, niečo ako San Siro.

Nemáte problémy s ponorkovou chorobou?

Ed: Ani nie, máme sa radi.
Chris: S ľuďmi príliš nie, skôr s tým prostredím, ktoré vie byť otravné. Ale čím väčšími sa stávame, tým máme viac komfortu, lepší autobus. Aj tak bývam vždy zúfalý, keď si udriem hlavu o nízky strop v ňom. Ako dnes, naozaj to bolelo. A vtedy z toho bývam frustrovaný.

Máte nejaké rituály v tour buse?

Ed: V tomto sme dosť obyčajní. Robíme akurát veci, ktoré nám pripomínajú domov. Aby sme sa nezbláznili.
Chris: Máme tam napríklad PlayStation...
Ed: ...a pozeráme sa, ako sa na ňom Russell (basgitarista - pozn. red.) hrá...
Chris: ...snažíme sa mu pomôcť, kričíme naňho "Pozor, strieľajú po tebe!." Normálne ale robíme veci tak, ako doma. Dáme si pivo, oblečieme pohodlné spodky, hráme videohry, oddychujeme.

Máte niečo také ako hitparádu vlastných koncertov?

Ed: Také veci si nepotrebuješ dávať do rebríčkov. Pamätáš si vždy tie najhoršie koncerty. A neskôr sa na nich smeješ.
Chris: Najviac zažívame normálnych koncertov a potom sú to zlé a veľmi dobré. Takže je to tak 90% obyčajných koncertov, 5% úžasných a 5% veľmi veľmi zlých.

Takže si pamätáte len tú desiatku?

Chris: Väčšinou. Napríklad na poslednom turné po Británii sa v publiku strhla bitka, museli sme stopnúť koncert, nejakí chlapíci sa tam mlátili fľašami. To bolo dosť šokujúce. A diváci ani nevideli, ako ľudia zrazu začali odniekiaľ skákať a pokúsiť sa dostať do zákulisia, keď sme stáli pri stejdži a čakali na pokračovanie koncertu. Bolo to kurva desivé. Musel som utiecť cez koridor do šatne, aby som sa zachránil.

A ktorý koncert považujete za svoj najlepší?

Ed: Myslím, že sa všetci zhodneme na Glastonbury v 2007, tesne po vydaní našej druhej platne. Bolo to neskutočné. Všetko šlo tak jednoducho. Celý deň, publikum, svetlá, všetko bolo fantastické.

Máte radi festivaly?

Chris: Hranie na nich áno. Počuť rev ľudí na festivaloch je fantastické. Počas normálnych koncertov, aj počas tých väčších, ako napríklad teraz v Belgicku, kde sme hrali pre 9 tisíc ľudí, nepočujeme takú odozvu, ako keď hráme pre 20 alebo 30 tisíc ľudí. Vizuálne vyzerá skvele, keď vidíme ľudí skákať hore-dole. Je to výzva, pretože návštevníci tam nechodia pre to, aby videli Editors. Niektorých to nebaví, alebo ich to začne baviť až ku koncu, alebo odídu si pozrieť niekoho iného. Nás to ale baví.

Máte čas pozrieť si mestá, v ktorých hráte?

Chris: Väčšinou áno. Napríklad dnes sme si boli zabehať popri Dunaji, občas sa zastavili a spravili pár fotiek. Samozrejme sme sa nezastavovali preto, aby sme si oddýchli (smiech). Je fajn sa obzrieť v miestach, kde sme po prvý raz, niekedy sme veľmi prekvapení.

Ak by ste sa mohli vymeniť s jednou kapelou, kto by to bol?

Ed: Aktuálne asi s Pixies. Všade cestujú prvou triedou, každý z nich má svoj vlastný autobus, teda všetok komfort, o ktorom sa ti sníva. Pravdepodobne ich aj veľmi dobre platia za festivaly. A navyše hrajú fantastickú hudbu.
Chris: Áno, oni alebo R.E.M. Boli sme s nimi na turné, tiež majú vlastné busy, vlastné šatne, bývajú v najlepších hoteloch, majú najlepších šéfkuchárov. Čím nechcem hovoriť, že s týmito chlapíkmi nie som rád, ale každý z nás občas potrebuje trocha vlastného miesta.

Skladáte pomalé, smutné, atmosferické skladby. Ale vyzeráte ako celkom zábavní ľudia...

Ed: To teda sme. Ale také skladby nás nezaujímajú.
Chris: Vlastne sú tu dva dôvody.
Ed: Tak povedz oba.
Chris: Prvý je, že nás to nezaujíma, druhý, že sme v tom pekelne zlí. Ak sa o to snažíme, znie to príšerne. Máme niečo ako happy-o-meter, a keď niečo znie príliš veselo, musíme to zmeniť tak, aby to znelo temne. Nemá to totiž zvuk ako Shiny Happy People, ale skôr ako Alphabeat. Takže to musíme tolerovať a držať sa toho, čo vieme najlepšie, teda robeniu zlej hudby (smiech).

Editors vznikli v roku 2002 v Birminghame, o tri roky neskôr debutovali ceneným albumom The Back Room. Svoju popularitu rozšírili o dva roky neskôr nahrávkou An End Has a Start a predovšetkým niekoľko mesiacov trvajúcim turné. Počas neho stihli predskakovať aj svojim niekdajším vzorom z kapely R.E.M. Minulú jeseň vydali rozporoplne prijatý In This Light and on This Evening, na ktorom prešli od gitár ku klávesom.
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/publicistika/Editors-Nechceme-sa-citit-sebaisto~22~duben~2010/

Komentáře

celkový počet: 2

dandiki  Lookforaplacewherethere'snowayyoureyescouldev
karol  nic moc kapela

     
 
 
&;

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.