1.10.2007 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika
 fotogalerie Na hlavnom pódiu práve doznievajú domáce hviezdy Support Lesbiens a do vystúpenia belgickej kapely Hooverphonic na pražskom festivale Smich Off Summer zostávajú už len minúty. V zákulisí najprv hľadáme s basgitaristom Alexom Callierom a manažérkou skupiny karavan, do ktorého bude prenikať čo najmenej zvuku. Nasledujúcich trinásť minút sa rozprávame o novom albume, hraní na festivaloch, ako je tento a aj o tom, ako dostať hudbu medzi ľudí. Alex sa predstavil ako dokonalý extrovert, ktorému netreba klásť príliš veľa otázok.

Na novom albume ste avizovali zmenu zvuku. Ako by si ju popísal?
Nový album znie naozaj úplne inak. Po prvýkrát sme nepoužili žiadne orchestrálne aranžmány a ani elektroniku. Celé je to nahraté naživo šiestimi ľuďmi. Nahrávali sme v štúdiu iba jedenásť dní. Zvukovo je to veľmi retro a inšpirované psychedéliou šesťdesiatych rokov. Znie to veľmi organicky.

Je to stále Hooverphonic?
Áno, rozhodne to je stále Hooverphonic. Veľa vecí ostalo zachovaných - napríklad náladovosť, alebo vibrácie. Takisto to má veľa odkazov na veci, čo sme už urobili, ale zároveň je to veľmi odlišná nahrávka.

Môžeš vysvetliť ten podivný názov?
Album sa volá The President of the LSD Golf Club. Viaže sa k tomu jeden príbeh, z amerického turné. Raz som musel ísť z klubu do hotelu po oblek, a tak som nasadol do taxíku. Šoféroval ho taký veľký chlapík, ktorý sa podobal na Davida Crosbyho z The Byrds. Snažil som sa byť priateľský, tak som sa ho chcel niečo spýtať. “Čo si myslíte ako Američan o…” V tej chvíli ma prerušil a povedal: “Chlapče, ja nie som Američan. Ja som zo San Francisca.” Spýtal som sa ho, či žil v San Franciscu v šesťdesiatych rokoch. On na to: “Šesťdesiate roky boli divoké. Vtedy som bol prezidentom LSD golf klubu. Každý utorok sme si dali kopu ‘kyseliny’ a išli hrať golf.“ Bola to taká úžasná historka, že som ten názov chcel použiť v roku 2000 na album Magnificent Tree, ale nedovolil nám to vydavateľ. V tom čase sme boli pod veľkým vydavateľstvom a s ním boli neustále problémy. V podstate to je ale dobre, pretože ten názov môžme použiť dnes a k novému albumu sa hodí oveľa viac. Hudobne je totiž oveľa bližšie ére prezidenta LSD golf klubu.

Takže si s novým albumom užívate slobodu indie labelu?
Áno, a je to fantastické. Môžme si robiť, čo chceme a ako chceme – videá, obal, názov, všetko… Musím pripustiť, že ani pod majorom sme sa nemali zle, pretože hudobne sme si mohli robiť, čo sme chceli. Nikdy nás neprerušili pri práci v štúdiu, ale keď sme mali nahrávku hotovú, nastali problémy. Chcel si nakrútiť čiernobiele video a oni ti to nedovolili, pretože to nie je dostatočne komerčné. Chceli sme v klipe našu speváčku pokrytú ihlami a oni povedali, že ihiel sa ľudia boja. V ďalšom klipe mala na ramene pušku a vydavateľstvo to zatrhlo s tým, že žena s puškou nie je OK. Neustále sme mali problémy s výberom singlov. Vždy sme chceli najprv vydať nie úplne evidentný hit ako prvý singel, čo sa nám nikdy nepodarilo…

Je to najlepší album Hooverphonic?
Hovorím to po vydaní každého albumu, ale to nie je práve to, čo by si chcel počuť. Čítal som niekoľko recenzii na internete a väčšina z nich sa zhodla na tom, že to je naša najlepšia nahrávka. Jeden novinár sa ma opýtal, či je to Achtung Baby od Hooverphonic. Odpovedal som, že mu ďakujem za kompliment.

Prečo album vydávate v dvoch rôznych dátumoch?
Vydávame najprv v Belgicku, pretože tam máme množstvo práce s promo akciami. Sme tam naozaj veľká kapela, takže si to chceme najskôr odkrútiť tam a až potom sa ukázať vo zvyšku Európy. Dátumy vydania však dnes nie sú až také striktné, ako to bolo kedysi. Som si istý, že množstvo našich fanúšikov si 8. októbra objedná album z internetu.

Neobávaš sa internetového pirátstva?
Proti tomu nedokážeš bojovať. Verím, že ľudia, ktorí nás podporujú, nás budú podporovať naďalej a ľudia, ktorí nás nechcú podporovať, nebudú… Vždy sa hovorilo, že CD nosiče sú drahé a keď zlacneli, ľudia hudbu sťahovať neprestali. Sú tu však fanúšikovia, ktorým nerobí problém zaplatiť za album pätnásť euro, niektorí by si ho však nekúpili ani za jedno euro. Nie je ľahké ľudí zmeniť, a tak som sa o to prestal snažiť. Mne vyhovuje fakt, že poznajú naše skladby.

Pýtam sa preto, lebo pre niektoré kapely je ilegálne sťahovanie to najväčšie promo…
Tomu verím! Fanúšikovia si ten album kúpia, aj keď si ho stiahli mesiac predtým. My máme veľmi silnú fanúšikovskú základňu. Sú hrozne zapálení pre hudbu a preto som si istý, že si náš album kúpia.

Pomáha aj hudba v reklamách?
Určite! Podľa môjho názoru sú najhoršou vecou v súčasnej spoločnosti predformátované rádia. Existujú rádia pre študentov, rádia pre dospelých. Je to nechutné. Pre kapelu so špecifickým zvukom, ako máme my, je stále ťažšie a ťažšie dostať sa do vysielania. Ľudia v rádiu vám povedia: “Toto nie je pop. Toto nie je to a to nie je to…” Povedia vám, že jednoducho nespĺňate formát. Preto si myslím, že hudba v reklamách môže pomôcť. Sú totiž často rotované, vidí a počuje ich množstvo ľudí, o ktorých sa tá hudba zachytí. Napríklad ja som tak objavil Josého Gonzalesa. A pokiaľ nie je cieľ kampane nič politické, nemáme s reklamami problém. Nerobíme veľké umenie, robíme pop music. Pop music je rovnaká súčasť modernej spoločnosti, ako sú aj reklamy.

A aký máš názor na internetové trendy ako Myspace alebo Youtube?
Množstvo novinárov preceňuje silu Myspace. Pre mňa je to predovšetkým zábava. Niektorí interpreti hovoria, že kvôli Myspace už nie sú potrebné vydavateľstvá, čo nie je vôbec reálne. Trávim tam veľa času a musím povedať, že tam je naozaj veľa smetí a len veľmi výnimočne natrafíte na niečo, čo má nejakú cenu. Je dobré, že kvôli týmto webom sa zrazu na sieti objavilo toľko materiálu, ale je čoraz ťažšie oddeliť dobré veci od tých zlých.

Na festivaloch ako dnes sa objavujete pravidelne. Ako by si porovnal hranie pred veľkým publikom na festivale a pred malým v klube?
Záleží to od konkrétneho festivalu. Napríklad dnes je to tu menšie, sú tu steny, odohráva sa to na námestí... Je to viac intímne. Ale ak hráte na festivale v Belgicku, stojí pred vami päťdesiat alebo sedemdesiat tisíc ľudí a je oveľa komplikovanejšie dostať sa s publikom do kontaktu.
Osobne, čo mám na pódiu naozaj rád, je kontakt s ľuďmi v prvých radoch. Vidieť, ako sa smejú, ako kričia... To je tá vec, ktorá mi chýba na festivaloch a nachádzam ju v kluboch.

A ako by si porovnal hranie v Belgicku a v iných častiach sveta?
Doma by sme mohli hrať vo veľkých halách, ale nerobíme to. Radšej hráme štyri noci po sebe v klube, ktorý ma kapacitu dvetisíc ľudí, ako by sme mali hrať v jednej osemtisícovej. Predovšetkým je to kvalitnejšie pre návštevníka a takisto pre nás je to väčšia zábava. Belgičania sú veľmi rezervovaní. Ako publikum je ich veľmi ťažké rozbehnúť. Ak idú, tak idú, ale zo začiatku to býva dosť komplikované. V Čechách mám pocit, že je jednoduchšie ľudí „nakopnúť“, sú viac otvorení. Vždy tu hráme veľmi radi.


Fotogalerie: