30.10.2008 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika
 fotogalerie Tak, konečne sa dočkala aj Európa. Po skoro pol roku od jeho vydania pre Japonsko, sa nový album Punkara britkých Asian Dub Foundation dostal do predaja aj v Európe. Nezadržateľne sa blíži dátum, kedy ho naživo predstavia aj v Prahe. Pri tejto príležitosti (krátko pred vydaním albumu) som sa cez mail porozprával so Stevom Chandra Savalom (aka Chandrasonicom).

Čo môžme očakávať od nového albumu Punkara. Ktoré aktuálne otázky ovplyvnili produkciu albumu a textov?
Je to rýchle a zvukovo to znie veľmi živo. Použili sme aj niekoľko nových postupov. Texty sú útočné, ale s dávkou humoru. Píšeme o náraste zbraní v Brixtone, zvyšovaní kontroly, svetových lídroch, drogách, protestoch strednej triedy, súčasnej ekonomickej depresii, či ašpirácii Indie stať sa superveľmocou. Alebo ako to je zostať uväznený v metre v Londýne a chcieť byť radšej niekde v púšti.

Objavia sa na albume znova nejakí hostia?
Áno. Na albume sme spolupracovali s Iggym Popom, Eugenom z Gogol Bordello, Sashou Perera z Jahcoozi. Objaví sa tam aj Sups zo Swami (britko-indická pop/alt/bhangra kapela z Birminghamu – pozn. red.) a tiež rapper Sandman.

Väčšina vašich textov je politických. Nie je to niekedy frustrujúce „bojovať“ proti netolerancii, nespravodlivosti a vidieť, že sa skoro nič nemení k lepšiemu?
Jednoducho píšeme, čo cítime. Prvotná inšpirácia nie je podmienená globálnymi okolnosťami, ale samozrejme je nimi ovplyvnená. Je tiež zľahčujúce povedať, že sa nič nelepší. Väčšina histórie by sa dala charakterizovať ako “dva kroky vpred, dva vzad“.

Nemali ste niekdy chuť vydať nepolitickú nahrávku?
Nie je fér označovať našu hudbu len buď ako politickú, alebo nepolitickú. Je tam ďaleko viac zaujímavejších vecí. Čo napríklad naše hudobné nástroje?

V ADF dochádza často k obmieňaniu členov. Ako to ovplyvňuje atmosféru v kapele a aký to ma dopad na hudobnú tvorbu?
ADF nebolo nikdy o individualitách. Je to kolektívna sila. Prichádzajú noví ľudia (Al Rumjen) a starí členovia sa vracajú (ako Aktarvator).

Váš nový album vyjde v Európe teraz v októbri. Na internete sa však objavil hneď v marci po jeho vydaní v Japonsku. Počítali ste s tým?
Zdá sa mi, že nahrávacie spoločnosti idú niekedy samé proti sebe. Simultánne vydanie by bolo očividne lepšie riešenie.

Aký je tvoj názor na sťahovanie hudby?
Musím sa priznať, že ma začína unavovať táto neustála debata o sťahovaní. Nejde to zastaviť a všetci sa s tým musíme naučiť žiť. Bolo by tu možno jedno riešenie: predplatíš si stránku, kde môžeš sťahovať zadarmo koľko len chceš a umelci budú vyplatení podľa počtu stiahnutí. Ešte lepšia by bola nepriama daň na počítačový hardware, ktorá by sa následne rozdelila podľa rovnakého kľúča. Toto by všetko vyriešilo. Ale ľudia ako Bill Gates toto pravdepodobne nikdy nedovolia. Ja by som vždy radšej debatoval o hudbe ako takej. A nie o tom, ako sa k nej následne dostanú ľudia.

Čo si myslíte o ceste, ktorú zvolili Radiohead?
To môže vyjsť asi len im, pretože majú veľkú fanúšikovskú základňu. Ale klobúk dole, že išli do toho risku.

Ako ADF ste boli prvým a dlho jediným hudobným interpretom s ázijskými koreňmi, ktorý sa udomácnil na britskej scéne. Myslite si, že sa po rokoch situácia zlepšila? Ťažko si teraz spomeniem na iného ázijského interpreta.
Určite sme výnimočným prípadom. Sme jedine ázijsko orientované zoskupenie, ktoré sa ešte stále teší záujmu prevažne bieleho indie/indie rockového publika. A to s podporou Beastie Boys, Rage Against a Radiohead. Predpokladám, že situáciou myslíš istý “nerovný“ prístup do hudobného mainstreamu. Ťažká to otázka. Úspech Jaya Seana a hlavne speváčky M.I.A. ukázal, že je tu istý progres. Ale nanešťastie tendencie smerujú k ďalšej ghettoizácii, ktorú podporuje väčšina ázijských médií. Na druhej strane by sa podľa môjho názoru už nemalo baviť o “ázijskej scéne“. Dnes si môže hocikto, kto si myslí, že má privilegované miesto v showbiznise, založiť nejakú špeciálnu rádio show. A koľko tu existuje hrozných hudobných súťaží. M.I.A. je napríklad niekto, kto s týmto nemá nič spoločné. Pozrite sa na ňu. “Ázijský background“ je len jedným z aspektov jej imidžu a dokázala dokonca preraziť v USA, čo je bezprecedentné. Na druhej strane si ale stále myslím, že pre nebielych interpretov je ťažké dostať uznanie za niečo, čo je mimo „krabičky“ určenej pre nich. Dobrým príkladom je soulova hudba - biela speváčka s výborným hlasom má zabezpečený úspech, hoci sa jej hlas nedá porovnávať s tým černošským (Joss Stone, Amy Winehouse, Duffy..). Nemyslím si, že ide o nejaký rasizmus. Je to len o tom, že väčšina bieleho obecenstva sa ľahšie identifikuje s niekym im podobným. Samozrejme je tu strašne veľa výnimiek.

Veľa ľudí vás prirovnáva k Public Enemy alebo Rage Against The Machine. Cítite sa už ako legendy?
Sláva a status legendy sa môže dostať do hláv len tým, ktorí sa tým riadia, ktorým o to ide.

Máš nejaký odkaz pre ľudí, ktorí prídu na váš koncert v Prahe?
Pripravte sa skákať!!!