Ano je to tak, uz dobrych 8 rokov nepocuvam nic ine ako Therapy. Zavitali do mojho muzikoveho suplicka a uz z neho nevysli. V tichosti som obdivoval ich live vystupenie a este vo acsej tichosti dufal, ze raz sa na ich koncert dostanem osobne. Ani som netusil, ze ten cas sa blizi raketovou rychlostou. Uz pred mesiacom som si brusil zuby na ich koncert v Mnichove, ale z dovodu slabeho zaujmu (bol som jediny zaujemca), tak sa neslo. Utieral som slzicky smutku. Erik Tocek zo Zvolena ma utesoval, ze ked neprisiel Mohamed k hore, tak urcite pride hora k Mohamedovi. A mal pravdu, ani nie do mesiaca som sa dozvedel, ze Therapy bude koncertovat v Cechach. Povedal som si: _Tak toto, mily priatelu, si nemozem nechat ujst!_ A uz som si balil svacinu na daleku cestu. S malou dusickou som nastupoval na vlak na Prahu a este s mensou dusickou na vlak do Ceskeho Brodu. Po prichode vsak pociatocny ostych opadol. Pripojil som sa za skupinku divne vyzerajucich tipkov a dufal ze idu tiez na festival. Nevsimali si ma, uz len pre to, ze som vyzeral akosik inak, cisto, v botaskach, kdezto oni dotrhani, v kanadach. A hned ma trklo preco... Na planine, kde sa konal festival bolo blata ako v mocarinach Pana prstenov. Pripadal som si ako Glum v panelaku... No nevadi, povedal som si, ze ked budem opatrny, tak nebudem mat blato aj za usami... Kupil som si plastikove pivo, postavil sa opodial a sledoval, co sa deje. Hralo tam mnozstvo skupin, niektore lepsie, ine nie, ale priznam sa, nic mi to nevravelo a k srdcu nepridalo. Ja som sa tesil len na to moje jedno jedine... Zacalo sa stmievat a blizila sa hodina H, a tym sa blizil aj problem, odkial sledovat najvacsi koncert storocia... Ramus to bol pekelny, a dvakrat sa mi nechcelo stat pod bliakajucim reproduktorom. Ako sa mi zvysoval adrenalin a tuhla krv v zilach, tak vo mne silnelo presvedcenie, ze to musi stat za to... A tak, ked koncila predposledna kapela svoje vystupenie (mimochodom 4LYN a boli celkom dobri), tak som si vyzliekol smoking, a pretlacil sa dopredu az na zabradlie vedla jamujucich punkerov a mariskovych teenedzeriek... Po asi tridsat minutovej kompletnej prestavbe podia to zacalo. V zlomku sekundy pribehla na javisko cela kapela, Andy, Michael, Martin a Niel. Ani poriadne neuchopili gitari a uz spustili najvacsi narez z posledneho albumu Hey Satan you rock. Veru, na uvod divoka skladba. V ludoch sa rozprudila krv, u niektorych alkohol a mohli sme ist na to. Dalsia novinka Who knows, uz nenechala nikoho na pochybach. Samozrejme, pre mna to uz neboli ziadne novinky, kedze uz dobry tyzden mi v uchu nehraje nic ina ako novy album High Anxiety. Kratky nadych a ani som sa nestacil spamatat, a uz spustili Nowhere. Tak pani a damy, na tuto pesnicku neostal u nikoho ziadny sval v klude. Ludia sa zmenili na vlniacu sa lavu a Andy nestacil vyvalovat oci. Pochvaloval si publikum a popijal pri tom Plzensky Gambrinus. Dalsia novinka Nobody here but us a uz to islo. Hnad za tym Church of noise. Michael pobehoval po javisku a na jeho tvari ziaril typicky usmev. Niel buchal do bicich a mal som pocit, akoby s Therapy hral uz par rokov a nie mesiacov, kedze je novym clenom. Dalsi nadych a hned Im the money. Tak pri tejto pesnicke som sa doslova vydesil s akou zanietenostou to Andy zahral a zaspieval. Malo to stavu, niekolkonasobne vacsiu ako z CDecka. Spomienka na Infernal love v podobe Stories a to uz Martin drtil v rukach cello. No hned ho odlozil, lebo sa rozozvucal znamy gitarovy riff Die laughing. Opat vriaca lava v hladisku a ja som v predu celil tlaku jamujucich punkerov, ale vzhladom k mojmu sirokemu chrbatu nielenze nic nevideli, ale nikam sa ani nedostali. Woodoo dolls je opat z noveho albumu a je to dost rychla pesnicka. Po nej nasledovala hitovka ako inak If it kills me. Tato skladba sa im vydarila a nie na darmo je to aj singlovka na novom albume. Ostavame dalej u High Anxiety a je tu hymnicka Not in any name. Obhliadnutie sa do minulosti Ten years plane. Uz je to viac ako 10 rokov. Ako dalsia pesnicka bola na rade Teethgrinder s charakteristickym bubienkom, ktory Niel majstrovsky zvladol. A uz tu bol Trigger inside, ako inak Troublegum. Veru, bol som prijemne prekvapeny, ze chlapci nezanevreli na Troublegum a ze ich to este neomrzelo, vedel som , ze este z tohoto majstrovskeho kusku nieco pocut budem. Po hodinke hry sa blizila oficialne posledna pesnicka a tak sa rozozvucala davno davna historia v podobe Potato junkie. Refren James Joyce is fucking my sister spievalo asi kazde hrdlo v publiku (samozrejme aj to, ktore uz stihlo zachripnut). Strohe lucenie sa, ale na to im publikum neskocilo. Doraznym piskanim a skandovanim: Therapy! Therapy! sa na podium najprv vratil len Martin s Andym a vtedy to zacalo. Martin u cella, Andy v pritmi za mikrofonom a ich skvostna Diane. To bol zazitok, v hladisku zapalovace, v ociach slzicky... No nie na dlho, ozval sa Rust a to bol zase poriadny rock and rollovy ramus. Pridavkov nie je nikdy dost a Andy bol zrejme v dobrej nalade, pretoze avizoval dalsi Love song. Rozozvucal gitaru a spustil Knives. Tak to teda bol love song. Po nom naledoval ocakavany Screamager. Nad slnko bolo jasnejejsie, ze je to posledna pesnicka. Michael zacal zurivo busit do basgitary, Niel hodil palicky do publika, Andy padol na kolena a strhol pri tom mikrofony, Martin vypeckovaval spatnu vazbu na gitare a bolo dokonane. Ludia sa este snazili o jeden pridavok, ale uz nebolo na com. Vedel som to a v tichosti odchadzal z hladiska, s usmevom na tvari aj v dusi. Co nasledovalo potom? Len v strucnosti, nevadilo mi, ze som celu noc nespal, cestoval 6 hodin z Prahy do Plzne a zaplatil o 100 korun viac ako som mal... To mi vobec nevadilo, ja som so slastou spominal na nezabudnutelne a tesim sa, ej veru sa tesim na dalsi rok, ked Andy, Michael, Martin a Niel budu zase koncertovat po Europe a mozno zavitaju do Ciech a mozno ze budem mat cas a opat si vychutnam muzikovu Therpaiu v podobe irskej Therapy...