10.10.2011 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Psychadélia, ktorá sa zrodila ešte v časoch hippies a generácie, ktorá sa kŕmila LSD tak často ako sa dnes chodí do fast foodov, v istých obdobách stále prežíva a aj na súčasnej hudobnej scéne hrá dôležitú rolu. Ako príklad môžu poslúžiť nestarnúci The Flaming Lips, mladá dvojica MGMT, ale aj tak trochu nenápadná štvorica z hlavného mesta Kalifornie Sacramenta – Ganglians.

Na jej čele stojí vysoký a zarastený Ryan Grubbs. Bol to práve on, kto začínal v rodnom meste vytvárať priestor pre hudobnú scénu, ktorá by ponúkala psychadelickú podobu popu. Hoci ako sám hovorí, slovo pop v tom čase v Sacramete vyvolávalo skôr pohoršenie, podarilo sa mu nájsť hudobne spriaznene duše - gitaristu Kyla Hoovera, bubeníka Alexa Sowlesa a basáka Adriana Comenzinda. Skupina, ktorej názov vznikol spojením slov „gang“ a „aliens“(mimozemšťania - pozn. red.), bola na svete. Práve úspešne vybojovaný boj o miesto na lokálnej scéne v ich rodisku ju zocelil asi najviac. Rovnako tiež zaujali aj nezávislé média a tak sa koncertne rýchlo dostali aj mimo hraníc rodiska.

Skupina vydala doposiaľ tri štúdiové nahrávky. Tá druhá, Monster Head Room, vyšla zároveň s vydaním ich eponymného debutového EP. Hoci na oboch albumoch bolo cítiť inšpiráciu psychadelickými halucinogénmi, kapela tvrdí, že počas nahrávania a skladania s drogami neexperimentuje. Ako hlavnú inšpiráciu uvádzali snahu zachytiť akési anjelské tóny, ktoré veje vietor ponad nás. Znie to moc hippiesácky? Tak bolo poňaté aj samotné nahrávanie albumov v štúdiu, presne v štýle šesťdesiatych rokov. I keď z časti to bolo aj kvôli chýbajúcim skúsenostiam. Možno aj na základe toho boli radení do práve vtedy vychádzajúcej vlny surf popových a lo-fi kapiel. Tieto prirovnania im však skôr prekážajú. Presne tak, ako prirovnávanie k slávnym Beach Boys a ich poňatiu popu. I keď v tomto prípade priznávajú, že ich všetci v mladosti často počúvali. Oni sami svoje dve prvotiny charakterizovali ako hudbu tvorenú pre outsiderov, ktorá ale svojou popovou stránkou dokáže zaujať aj širšie masy. Texty na nich tak boli skôr introspektívne a plné neistého optimizmu.

Na ich druhom albume Still Living, ktorý vyšiel toto leto v auguste, je už toho optimizmu v textoch menej. Už prvá pieseň na albume, Drop The Act, začína slovami: „Toto je smutná pieseň pre vás, všetkých smutných ľudí“. Svoj podiel na tom má súčasná situácia v krízou poznačenej Amerike a ich rodisku, kde je jedna z najväčších mier nezamestnanosti. Viac reflektívnymi textami chceli vyjadriť akúsi atmosféru sklamania a rezignácie súčasnej mladej generácie z toho, ako je vedená krajina politikmi. Hoci texty môžu pôsobiť viac depresívnejšie, hudobná línia ostáva rovnaká. Tou sa skupina snaží potešiť a rozveseliť tak seba, ako aj všetkých svojich priaznivcov. Psychadelické riffy skupiny pôsobia ešte viac pestrejšie a zvuk o čosi bohatšie. Oproti prvým albumom sú piesne ešte viac harmonickejšie a melodickejšie. Svoj podiel na tom má zmena vydavateľstva (momentálne sú pod krídlami Lefse Records – pozn. red.) ako aj angažovanie Robbyho Moncrieffa za producenta. Ten im svojimi skúsenosťami pomohol k dosiahnutiu ich cieľa, keď chceli aby ich nahrávka trochu pripomínala scény zo slávneho Kubrickovho filmu The Shining.

Ganglians si sú vedomí faktu, že nie sú vyštudovanými hudobníkmi. Aj preto je ich živé hranie predsa len o čosi pestrejšie ako to štúdiové z albumu: „Nevyštudovali sme hudbu, len sme sa jednoducho chytili nástrojov a snažili sa vytvoriť niečo, čo sme počuli v našich hlavách. A to zatiaľ znie ako hudba, tak pre nás ako aj pre našich priateľov.“ Koncertovanie si však užívajú aj z iných dôvodov. Podľa gitaristu Kyla sú vždy radi, keď môžu vypadnúť zo Sacramenta: „Keď nekoncertujeme tak sme väčšinou bez práce a bývame buď u našich rodičov, alebo kamarátov. Preto je vždy dobré vydať sa na tour, kde nemusíš riešiť existenčné problémy.“

To, že naživo stoja naozaj zato v Prahe už raz presvedčili. Je to niečo vyše roka, keď jedného slnečného júnového podvečera zaparkovala pred strahovským klubom 007 dodávka a z nej povyskakovali štyria mladíci s „hippisáckym lookom“. Mali tak trochu meškanie a preto svojpomocne presťahovali všetku aparatúru dole do klubu pomerne rýchlo. V tej chvíli by nezainteresovaný človek asi ťažko hádal, že o hodinu neskôr vystúpi na pódium práve tá istá štvorica. Tomu, aby dali do vystúpenia všetko neprekážal ani fakt, že klub sa len ťažko dal nazvať zaplneným aspoň z polovice. O tom, že kapela išla do vystúpenia naplno svedčil aj „nezabudnuteľný“ tanec jedného náhodného okoloidúceho, ktorý sa nechal presvedčiť na koncert tým, že pôjde o niečo podobne ako svojho času hrával Frank Zappa. Tohto fanúšika si bude možno pamätať aj samotná skupina, ktorú chvíľami dostaval do pomykova. Každopádne, spýtať sa na túto historku môžete samotných Ganglians už v piatok 14. októbra, keď predstavia svoj nový album v pražskom Final Clube.