Henri Tóth

Henri Tóth
Henri Tóth

Gitarový "twister", skladateľ, producent, pedagóg, jeden z najznámejších slovenských hudobníkov súčasnosti, to je Henri Tóth. Narodil sa v roku 1962. V roku 1982 absolvoval bratislavské konzervatórium, odbor klasická gitara.

 

Vysokú školu študoval od roku 1989 v rakúskom Grazi, odbor pedagogiku a jazz, kde zostal pôsobiť ako pedagóg osem rokov. V priebehu štúdií na bratislavskom konzervatóriu absolvoval niekoľko gitarových súťaží, kde sa vždy umiestnil na popredných miestach. Už na základnej vojenskej službe vo Vojenskom umeleckom súbore hral v sprievodných kapelách významných slovenských spevákov a speváčok, napríklad v kapele Mariky Gombitovej.

Patrí k silnej slovenskej gitarovej trojke jednej generácie, Tóth, Šeban, Burian, ktorá v osemdesiatych rokoch slovenskú rockovú scénu posunula o kus dopredu. Títo, vtedy sedemnásť- až osemnásťroční mladíci, mali vypredané hľadiská a hlavne hrali všetko to, čo vtedy ľudia chceli počuť, od J. Hendrixa až po G. Bensona.

Henri Tóth sa však presadil predsa len o čosi neskôr, lebo s muzikou aj neskôr začal.

 

Je autorom množstva skladieb, inštrumentálnych aj spievaných, scénickej muziky a aj hudby k baletu. Vydal dva samostatné albumy, roku 1996 album Breath a v roku 2001 album The Spirit of Memory, po ktorých sa na pultoch obchodov len tak zaprášilo a v súčasnosti sa nedajú kúpiť. Hral na Slovensku, v Čechách, v Rakúsku, v rôznych krajinách Európy, v USA a v Japonsku.

Henri Tóth má brilantnú techniku, či plektrom alebo prstami, a má schopnosť hrať štýlovo dokonale od jazzu, rocku až po španielske flamenco. V súčasnosti má štúdio, kde nahráva svoje projekty a využíva ho aj komerčne pre iné kapely. Je to človek, ktorý v muzikantskom živote veľa prežil, od hviezdnych výšok až po voľné pády, od túžby po absolútnej dokonalosti, až po večnú nespokojnosť zo sebou samým.

 

Henri, ako si sa k muzike dostal?

Bolo to z dvoch príčin, učarovala mi gitara ako hudobný nástroj a samozrejme kvôli babám! Ja som začínal s gitarou dosť neskoro ako osemnásťročný, to už Šeban a Burian boli na Slovensku hviezdy, ale veľmi som chcel, tak som musel tvrdo drieť. Často som cvičil aj dvanásť hodín denne, po čase sa dostavili prvé výsledky a to človeka vždy povzbudí!

Pamätáš sa na svoju prvú gitaru a aparatúru?

Prvé gitary som mal klasické španielky, to mi kupovali rodičia a ja som ich menil veľmi často, tak ako frajerky. Prvú aparatúru som mal kotúčový magnetofón Sonet Duo, ktorý mi slúžil aj na počúvanie a aj ako zosilňovač.

Ako profesionálny aparát bol prvý Gallien-Krueger a elektrická gitara Washburn. Tú som dostal priamo z výstavy, bolo to v roku 1983. Mám jednu vlastnosť, neviem či zlú alebo dobrú, ale neustále mením gitary aj aparáty, takže za môj hudobný život som ich mal stovky. Menil som ich aj preto, lebo som si myslel, že mi to pomôže k lepšej hre.

Z prvých nástrojov a aparatúr ti niečo zostalo?

Nezostalo mi nič, ale teraz sa snažím ich získať späť. Ale nakoľko ich bolo veľmi veľa, tak to nie je ľahké. Niektoré sú v Bratislave a na Slovensku a aj v Čechách. Ale dúfam, že väčšina sa zasa dostane ku mne.

Koľko máš v súčasnosti nástrojov?

Teraz mám asi pätnásť nástrojov, sú to klasické španielky, elektrické gitary a basgitary. Môžem spomenúť španielku Takamine, Gibson model Chet Atkins z roku 1959, tú som kúpil v New Yorku a nahral som na nej množstvo projektov, CD Fiesta, M. Babjaka, I. Christovú, Freddie's Stoned a moje CD Spirit of Memory.

Mal som Ibanezy, modely Steve Vai, Joe Satriani, Frank Cambale, Godin model glx, Stratocaster z hmatníkom Wormouth a množstvo ďalších. Mám ešte dve gitary, kópie stratocastrov od slovenského výrobcu a originály Stratocaster Customshop a Stratocaster signature Jeff Beck. Gitary si kupujem priebežne a niekedy k určitému projektu. Mám aj dvojhmatníkový Ibanez z roku 1974 a japonskú gitaru zo zabudovaným zosilňovačom a reproduktorom. Je to gitara z roku 1962 a bola mi darovaná známym slovenským podnikateľom z N. Y. Keď je reč aj o strunách, tak od roku 1996 hrám na kombinácii strún 10-13-17-28-38-52.

A čo aparatúry a efekty, na čom v súčasnosti hráš?

No, všetky aparáty nebudem spomínať, tých som mal asi stovky, napríklad všetky marshally, spomeniem len niektoré: Marshall 800 JTM Top + Box, Peavey Bandit 60 W, gitarový rack Mesa/Boogie, Soldano Preamp, Marshall Preamp, Marshall JTM 800 combo, Fender Twinreverb 100, daľej používam Line6 Flextone 60 W a Flextone XXL 100W. Nedávno som mal aj Peavey Classic 50 W. Ale ja si to rôzne kombinujem, napríklad v štúdiu hrám na Messa Boogie, Triaxis s Intelifexom a používam aj Lexicony, na živé hranie mám Yamahu GD 100 a to mi úplne stačí. Dokupujem si však všetko nové, a keď vyjde tento článok, tak už budem hrať na niečom inom. Ale niekedy sa zasa vrátim k niečomu, na čom som už hral v minulosti, a tak to kombinujem, záleží to hlavne na momentálnom pocite. Z efektov v poslednej dobe používam hlavne Whammy pedál, Line6 Delay Modeler, Line6 Distortion Modeler a Cry Baby Wah.

Keby som sa vrátil ešte k tvojmu pôsobeniu v rakúskom Grazi, ako si bol spokojný s profesormi a s muzikantským prostredím?

V Grazi som vyučoval na pedagogickej fakulte osem rokov, bol tam výborný kolektív profesorov. Ja sa ale necítim byť jazzovým hráčom, a tak som čas využíval hlavne na získanie vedomostí pre využitie v pop music. Je to možno čudné, ale ja som v tomto tvrdý realista a moja práca sa musí odzrkadliť na mojom bankovom konte. Účty treba platiť a ja nechcem robiť muziku pre muziku.

Ty si vyštudovaný hráč na klasickú koncertnú gitaru, ako si sa dostal k hre na elektrickej gitare?

Mojím prvým veľkým impulzom bolo vidieť hrať Freša, Grigláka a nebohého Karola Oláha, to bol pre mňa zlomový okamžik a samozrejme aj koncert Šebana, Buriana a Fabrického. Oni však vtedy hrali už na stratocastroch a gibsonoch a ja na Iriske. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov a bola to ešte pre mňa dlhá cesta, kým som vystúpil na pódium s elektrickou gitarou v ruke i keď s odstupom času si myslím, že som to mohol spraviť aj skôr. Vždy som si veril, a preto som to aj dokázal!

Tvoje dobré umiestnenia na koncertných súťažiach ti pomohli neskôr v tvojej kariére?

Ani nie, ale zistil som, že aj priemerne nadaný človek môže mať pri dlhodobom cvičení dobré výsledky. Mňa vždy bavila viac improvizácia, také voľnejšie hranie. V minulosti som si pred nahrávaním sóla nacvičil, ale teraz ako starnem, to nerobím, lebo v rámci prichádzajúcej sklerózy to všetko zabudnem, a tak sa radšej pripravím v štúdiu. Možno je to aj prílišná zodpovednosť, ktorú v posledných rokoch pociťujem, keď idem so svojím menom niekde hrať. Ľudia čakajú vždy odo mňa perfektný výkon. Pre mňa je v poslednej dobe najväčší problém nájsť si dobrých spoluhráčov, málokomu sa chce cvičiť a ja po koncerte, keď spoluhráči nehrajú dobre, mám z toho zlý pocit. Potom sa zavriem do štúdia a radšej robím sám.

Najhoršie ti je, keď sa musíš za hanbiť za to, čo hrajú tvoji kolegovia na pódiu.

Niekto hľadá inšpiráciu a istotu v alkohole a drogách, ale samozrejme to tam nenájde. Vždy je to len poctivá drina, či jednotlivca alebo celej kapely, čo môže priniesť úspech.

Kto ťa najviac zaujal zo slovenských, českých a svetových gitaristov?

Keď som začínal, tak som dostal od rodičov platňu Jimi Hendrixa, to som bol ôsmak na ZDŠ. Sám som si neskôr kúpil Mahavishnu Orchestra, v deviatej triede som si kúpil Fermátu. Mojimi vzormi sa stali John McLaughlin, Al Di Meola, v osemdesiatych rokoch Eddie Van Hallen, Ingwie Malmsteen, Steve Moorse, v deväťdesiatych rokoch to bol Allan Holshworth, Frank Cambale a Erick Johnson. Z českých to boli Radim Hladík, Michal Pavlíček, Luboš Andršt a z kapiel rôzne jazzrockové formácie, Blue Effect, M. Kratochvíl a iní. Cez tvorbu týchto muzikantov sme sa vlastne dozvedali, čo sa hrá vonku a kam vývoj smeruje. Koľko razy sme zistili, že veľké hity našich spevákov sú vlastne prebrané veci. Dnes je to naopak, skôr vieme, čo sa deje vonku ako u nás, čo je zase extrém, lebo rádiá nám prezentujú len komerčné veci, niekedy až bez trocha vkusu. Kvalitná inštrumentálna muzika, či rocková, jazzová, alebo klasika dostáva minimálny priestor. Sebakriticky sa priznávam, že sa na tom podieľam aj ja, veď nakoniec, začo by som si tie všetky gitary, aparatúry a efekty kupoval, že?

Čo by si začínajúcim gitaristom poradil, ako začať?

To je niekedy problém, doporučujem kupovať kvalitné veci a hlavne ladičky. Mne sa stáva, že niekedy zahrám na menej kvalitných veciach lepšie a niekedy je to naopak. Isté je, že kvalitné vybavenie dodáva potrebnú sebaistotu, ale treba mať aj nacvičené a aj talent. Ja, ako som už spomínal, si vždy niečo nové kúpim, ale čím som starší, tak mám z toho menšiu radosť. Gitarista by sa mal hľadať do tej dvadsaťpäťky, potom by mal mať už vo všetkom jasno, aký zvuk chce mať, čo chce hrať a ako sa chce uživiť. Niekto hľadá tú správnu gitaru a aparatúru celý život. A pritom to je beznádejné, bude to hľadať stále. Ja som si to uvedomil a už sa s tým nezaťažujem, som ochotný zmeniť nástroj a zvuk kedykoľvek, keď nájdem niečo dobré a cenovo prístupné.

Máš pocit, že niekto z východoeurópskych gitaristov by sa mohol zaradiť medzi svetové hviezdy ako Vai, Johnson a iní?

Nie je to otázka kvality, tu sú takí kvalitní gitaristi. Ja som v N. Y. hral so známymi hudobníkmi, je to otázka, v akom teritóriu človek vyrastá, kde hrá. Je to otázka marketingu, ak má človek za sebou značku Sk, tak sa mu to len ťažko podarí. Je to otázka vzťahov, známostí apod. V USA sú veľmi dobré podmienky pre hudobné vzdelanie, obrazom toho je aj to, že na Slovensku a aj v Čechách je veľa dobrých gitaristov, ale zúfalo málo basistov a bubeníkov. Každý má v USA príležitosť a šancu tak 50 na 50 percent. Môže sa stať hviezdou, ale aj predavačom v pizzérii.

S kým si v USA hral?

Ja som si v USA odohral koncertné turné s Dougom Wimbishom, to je basista z Living Colour, ďalej som hral s basistom Josi Fine z kapely Davida Bowieho, a s klávesistom Delmarom Brownom, ten hrával u Milesa Davisa.

Hral som aj v rôznych kluboch aj z Lacom Deczim a inými. Videl som množstvo známych a výborných muzikantov.

Videl si niečo z aparatúr a efektov, čo ťa zaujalo?

Mal som možnosť vidieť ručne montované kombo z Kalifornie, ale stálo 5 000 dolárov a ešte bolo treba čakať pol roka, kým ti ho privezú. Ale videl som celolampové kombo Matchless a to si určite kúpim. To však tu dokáže opraviť len opravár starých elektrónkových televízorov.

Na čom alebo s kým teraz pracuješ?

Ja som si už prestal dávať nereálne umelecké ciele. Robím s každým, kto si ma vie zaplatiť. Som gitarista profesionál a z toho vychádzam. Najprv je dôležité mať zaplatené účty a vedieť, z čoho budem žiť budúce mesiace. Aj keď sa moje CD dobre predávajú, nemienim sa už trápiť s kapelou. Všetko, čo robím, chcem aj kvalitne dokončiť. Či je to komercia alebo niečo umelecky hodnotnejšie. Radosť si urobím, keď si nahrám svoje ďalšie CD, to posledné som dokončil v N. Y. Chcem sa tam vrátiť.

Na záver by som chcel pozdraviť čitateľov Muzikusu, rád si ho prečítam, mám rád rozhovory a testy. Chvála Pánu Bohu za taký časopis.

Psáno pro časopis Muzikus