17.6.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
 fotogalerie Nezaintersovaní ľudia v Bratislave hovoria, že Wilsonic je techno festival. Takisto volajú v noci na políciu, lebo nemôžu kvôli hluku spať. To sú len niektoré prekážky festivalu sídliaceho v centre mesta, ktoré je kultúrne nezrelé. A že tých prekážok tento rok nebolo málo...

Lenže o nich tento report nebude. Bude totiž o tom, čo je na festivale najdôležitejšie. Hudby bolo ale toľko, že by na ňu jeden report od jedného človeka nestačil. Preto mi odpusťte, že opomeniem DJ-ov na čele so Skreamom, Deadbeatom, Kentarom... Popri fenoméne elektronickej hudby je totiž Wilsonic festivalom aj živej produkcie. A po jej stopách sa mienim vydať.

Najvernejšou ukážkou hudby s prívlastkom živá bol koncert samotného headlinera. Brit Simon Green alias Bonobo sa chytili basgitary a kontrabasu a spolu so šiestimi spoluhráčmi vrátane speváčky Kathrin deBoer z projektu Belleruche bez podkladov z notebooku s jablkom v logu zahrali všetko naživo. A naživo nielen po zvukovej stránke, ale predovšetkým po pocitovej. Materiál pochádzajúci väčšinou z poslednej platne Days to Come bol odohraný verne, uveriteľne a prirodzene tanečne. Bez zbytočných sól a lá Bratislavské jazzové dni.

Keď už som sa dotkol tej uveriteľnosti – v nej excelovala len sedemnásťročná Viedenčanka ukrytá pod pseudonymom Soap&Skin. Jeden klavír, jeden notebook, jeden hlas a jedno bodové svetlo vytvorili v prostredí divadla Aréna neuveriteľne intímnu atmosféru. Z jej setu nebolo cítiť nič, čo by mohlo pripomínať skutočný vek Anji Plaschg a jej prejav plný emócií bol natoľko jedinečný a vypracovaný, že z toho behal mráz po chrbte. Akoby sa v nej stretla Amanda Palmer z The Dresden Dolls s Tori Amos. Famózne.

Jej krajan B.Fleischmann síce nepatrí práve k tým ľudom, ktorí sa vyznačovali živým hraním, no jeho set bol odlišný od všetkého, čo ľudia za notebookmi na Wilsonicu predviedli. Krehké melódie Fleischmannových skladieb boli živšie, ako sa dá slovami opísať. Boli akoby z ríše snov. Kontrastne oproti nemu vyznelo vystúpenie ďalšieho Rakúšana Fennesza, ktorý sa možno až príliš zamotal do svojich slučiek bez potrebného melodického efektu.

Nemec Apparat sa predstavil v trocha inom kabáte, ako sme boli doteraz zvyknutí. Namiesto elektronických hračiek totiž chytil do ruky preväzbovanú gitaru a spolu s bubeníkom a druhým gitaristom hrali atmosferickú živú spleť žánrov, príležitostne sa približujúcu ku kapelám ako Sigur Rós alebo Radiohead. Škoda len príšerného zvuku.

Ďalšia úžasná speváčka sa na Wilsonicu predstavila už vlani. Yukimi Nagano vtedy odohrala s Koop jeden z posledných koncertov. Teraz prišla s vlastnou skupinou Little Dragon, v ktorej sa prejavili jej hlasové možnosti celkom naplno. Nejednalo sa o žiadnu extravaganciu, ale o príjemný vokál sediaci do rovnako príjemnej tanečnej hudby so silným vplyvom osemdesiatych rokov. Ak by sa nejaká kapela z festivalu mala zmestiť do škatuľky indie pop, boli by to práve oni.

Jej Poľská kolegyňa Novika však tak svieža nebola a jej popík bavil len niekoľko minút. Skôr zaujala jej doprovodná vokalistka, pútavejšia nielen vzhľadom, ale aj hlasovým prejavom. Podobná únava bola cítiť aj z gruzínskych Green Room, ktorým rozhodne nepomohla malá návšteva v live stane. Z domácich mien Modré hory dokázali, prečo im zo dňa na deň narastá počet fanúšikov a to predovšetkým mimo hip-hopovej komunity a Midi lidi naopak utrpeli stratou tak dôležitého komponentu, akými sú pre nich projekcie.

Hoci sa človek môže celý festival sťažovať na organizáciu, zvuk, dramaturgiu a iné nedostatky, nakoniec si uvedomí, aký je zázrak, že sa takáto akcia v kultúrne pomaly prebúdzajúcej Bratislave deje. Toľko skvelej hudby na jednom mieste na Slovensku ponúka už len Pohoda. A ak sa organizátori poučia a zároveň budú mať potrebné šťastie, ktoré im tento rok zjavne chýbalo, môže z Wilsonicu vyrásť festival svetovej úrovne. Už aby to bolo...

Wilsonic festival, Bratislava – Tyršovo nábrežie, 6. – 7. 6. 08

Foto: