17.6.2014 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Sú festivaly, ktoré vyzerajú na prvý pohľad lákavo. Z papiera alebo obrazoviek vás stovky kilometrov od domova pritiahnu mená, ich zloženie alebo lokalta akcie. Pravda však býva často krutá, keďže na celkový dojem z festivalu vplýva nekonečné množstvo faktorov. Počasie, zlá nálada, zlý zvuk, zlá organizácia môže niekomu pokaziť bez problémov aj taký hudobný sviatok, akým je napríklad barcelonska Primavera. Orange Warsaw festival v Poľsku bol ale trocha iným príkladom.

Orange Warsaw Festival sa od začiatku prezentoval tým, že v ňom takmer úplne absentovali mená strednej kategórie. Tento festival išiel po hviezdach a preto bol vo výsledku nekonzistentnou kolážou všetkého a ničoho. Od prvého comebackového koncertu Outkast v Európe, cez Pixies, Florence and The Machine k Davidovi Guettovi až po Limp Bizkit a Prodigy.

Tento mix vlastne z Orange Warsaw spravil festival, ktorý si ľudia vyberú na jeden deň, kde sa vyberú na jedného či dvoch headlinerov. Poňať ho kompaktne je takmer nemožné.


Krásny štadión, katastrofálny zvuk

Začať festival piatok trinásteho sa organizátorom vypomstilo. Po horúcom týždni prišiel víkend a s ním dážď a zima. Aj to možno vyústilo do toho, že tesne pred vpustením ľudí do areálu spadla pri druhej scéne obrazovka. Nikto sa nezranil,  zrušilo sa len niekoľko interpretov, nebol to však dobrý úvod.

Piatkový program z veľkých mien tak začali už pomerne včasne Pixies na scéne priamo v krytom štadióne. A bol to práve štadión, ktorý bol víťazstvom i najväčšou prehrou  festivalu. Na jednej strane krásna stavba blízko centra, ktorú otvorili pri príležitosti futbalového Eura dva roky dozadu, na druhej neozvučiteľný priestor, v ktorom každý headliner dostal k svojmu zvuku niekoľkosekundové echo znejúce ako burácajúci spev futbalových fanúšikov. Či to boli Pixies, Kings of Leon, Outkast alebo ktokoľvek ďalší, zvuk bol skrátka otrasný. O to príjemnejšie sa chodilo na vonkajšiu druhú scénu, kde už to pripomínalo normálny festival. Akurát zaujímavých mien tam hralo pomenej.

Pixies odštartovali koncert zmesou starých vecí a až postupne sa dostávali k aktuálnemu materiálu,  ktorý sa v lepších momentoch dokázal približovať ku klasikám. S Kim Deal odišla z Pixies aj akási prirodzená jednoduchosť a hravosť, Paz Lenchatin, ktorá hrala aj so Zwan a A Perfect Circle, ale aspoň pridáva ženský element. Zdá sa, že Frank Black si toho bol od odchodu Kim vedomý. Inak by boli Pixies možno až príliš macho.


Lily a Florence

Jedným z prekvapení bol koncert Lily Allen. Koncert Angličanky hraničil medzi sebaparódiou a serióznym popom, dokázal sa však držať presne na takej hrane, aby bol počúvateľný aj smiešny zároveň. Kapelu tak na pódiu dopĺňali tanečníčky aj obrovské fľašky no a tiež výzvy k pripíjaniu si od samotnej speváčky.

Vlastne počas koncertu Florence and The Machine o deň neskôr sa naskýtalo niekoľko kontrastov na porovnanie. Kým Florence vsadila na serióznosť, bohatosť aranžmánov, snovú náladu a veľkoleposť, Lily išla po priamočiarosti popových singlov. Zároveň, keby sme tie piesne ošúpali od všetkých vrstiev, išlo by o veľmi podobné jednoduché popíky. V tomto mikrosúboji mala po umeleckej stránke navrch Florence, zvuk, element prekvapenia a zábavy hral zase v prospech Lily.


Starí a starí

Z hľadiska hľadania paralel medzi hviezdami programu sa dá zamerať hneď na niekoľko „párov“. Jedným z nich sú napríklad Limp Bizkit a Prodigy. Obidvaja interpreti majú najlepšie roky dávno za sebou, v aktuálnej tvorbe sa trápia a zostávajú skôr istotami rockových festivalov (áno, aj v prípade Prodigy rockových). Pri pohľade na pódium sa však dá povedať, že čas sa trošku lepšie správal k Limp Bizkit. Už len preto, že sa aspoň čiastočne približovali k termínu hudba, kým Prodigy so svojími prestárnutými frontmanmi už sú len smiešnym cirkusom. Aj keď aj cirkus vie prilákať davy...


Snoop a Outkast

Ak som písal v súvislosti s Lily Allen ako o prekvapení, o najväčšie sa postaral pravdepodobne Snoop Dogg, prekrstený na Snoop Liona. Reggae reinkarnácia sa nekonala, skôr ukážka, že ten pomalý a prehúlený chlap z polminútových fíčuringov v mainstreamových skladbách je skutočným raperom, ktorého podpora živej kapely výrazne nakopla a posunula. Až na pár diskofilných kúskov jeho koncert predstavil hip hop starej školy v skvelom svetle.

Zo starej školy boli aj headlineri tretieho dňa – Outkast. Kým Snoop sa spoľahol predovšetkým na jednoduchosť, svoj vlastný rap a živú kapelu, Big Boi s Andrém posunuli koncert do priečinka „show“. K dvojici pribudli dychy, vokalistky, bicie s basou a kockovitá konštrukcia s projekciami. Opäť však koncert potápal zvuk na štadióne, čo je pri rape ešte o niečo horšie, ako napríklad v prípade Queens of The Stone Age, kde sú gitary rovnocennými kolegami s vokálom.

Outkast sa spoľahli na energickosť a na to, že sa stále bolo na čo pozerať. Dynamiku udržiavali žánrovou eklektickosťou, ale napríklad aj tým, že si každý z dvojice strihol sólový set.

Kasabian stavili na veľkoleposť ako Outkast. Akurát hip-hop nahradilo indie. No a vlastne aj kamery ukázali, že v uličke pre fotografov sa cez Outkast slušne zabávali.

Tí menší aj väčší

Orange Warsaw dal na scénach príležitosť len hŕstke domácich (napríklad kapela pod názvom Chemia. Kto by na to išiel?) a hŕstke menej známych zahraničných. Dynamický a rockovo priamočiary bol Miles Kane vychádzajúci z Kinks a Rolling Stones, legendárni Jurassic 5 zase zabávali synchronizáciou ich prejavov a podobne ako Snoop, ani oni sa nemuseli opierať o veľkú show. Hajpovaní The 1975 boli tak sladkí, že sa nedali dopozerať ani dopočúvať. The Kooks už roky čerpajú z prvého albumu, aj tak ide aspoň o zábavné indie.

No a David Guetta? Toho som s úctou k tým lepším koncertom z tohto ročníka Orange Warsaw nedal.

Orange Warsaw Festival 2014, Varšava (PL) - Národný štadión, 13. - 15. 6. 14