8.12.2012 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Žbirka nie je Habera, Nagy ani Elán. Aj keď zásadná časť jeho tvorby pochádza z rovnakého obdobia, iba jej zlomok sa prispôsobil lacným móresom stredného prúdu osemdesiatych rokov v Československu. Predovšetkým v čase jeho spolupráce s Lacom Lučeničom dokázala dvojica dokonca mierne reflektovať trendy západu. V princípe je teda pravdou, že keď počujete spomínané mená slovenskej muziky, z reproduktorov sa začne valiť sliz a prvoplánovosť, ale keď si pustíte Mira Žbirku, počujete síce skladby, ktoré poznáte z rádií a sú tak tým pádom v akomsi všeobecnom hudobnom podvedomí. Kvalitatívne sú ale omnoho ďalej.

Žbirku aj jeho tvorbu si v mnohom netreba idealizovať, stúpnutí vedľa bolo v jeho kariére pomerne dosť, no vždy sa nájdu momenty, ktoré natoľko prekračujú priemer stredného prúdu, že človeku zostane až rozum stáť. Dá sa povedať, že takým spôsobom fungoval aj koncert k jeho šesťdesiatinám na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Chvíľu to bola ľudová zábava a chvílu to naozaj fungovalo až so zimomriavkami

Balady o poľných vtákoch...

Koncert bol rozdelený na dve polovice: prvá bola zameraná na hranie Mira Žbirku s kapelou hosťami, druhá zase na orchestrálne aranžmány, keď speváka sprevádzala Moravská filharmónia Olomouc. Ak som písal o ľudovej zábave a mrazení, tak prvá polovica malá bližšie k zábave, hoci pomerne inteligentnej, druhá v silných momentoch mrazila. Balada o poľných vtákoch a príjemne patetická Jesenná láska s textom Miroslava Váleka z úvodu symfonického setu sa absolútne vymykali čomukoľvek zo slovenského mainstreamu a to svojou veľkoleposťou, aranžmánmi, slovami i atmosférou. Škoda, že sa po chvíli k orchestru pripojila Žbirkova sprievodná kapela a tak vlastne odsunula sláčiky na druhú kolaj. Najsilnejšie momenty? Sám Žbirka a orchester, ktorého naaranžovanie v tých momentoch pripomínalo šikovnosť a nadžánrovosť Mariána Vargu. Napríklad v skvelo jednoduchej a nasladlej Len s ňou alebo vážnej Atlantíde.



...aj estrádne šlágre

Koncert kazili dve zásadné veci: David Koller, ktorý v strede koncertu na pozvanie Mira Žbirku odspieval dve pesničky Lucie bez akéhokoľvek kontextu (teda žiadna výrazná predchádzajúca spolupráca) a druhou je Žbirkou humor, respektíve jeho preslovy medzi skladbami. Tie koncert nielen naťahujú a takmer menia koncert na estrádu, no dokonca občas spôsobujú situácie, keď sa návštevník cíti trápne za ich autora. Čo sa týka hostí, dobre zafungovala prítomnosť Jany Kirschner v infantilnej Oh Me, Oh My i samostatne odspievanej Na čiernom koni, ktorá síce podobne, ako u Kollera, nemá so Žbirkom nič spoločné, no aspoň vybočovala od obohratosti Kollerových šlágrov.



Tretím hosťom na niekoľko skladieb bol spomínaný gitarista Laco Lučenič, ktorého prítomnosť bola azda najlogickejšia a aj keď bola zvukovo výrazná, nešlo o žiadne predvádzanie. Posledným vymenovaným ale prvým vystupujúcim bol človek, ktorého krátka prítomnosť na pódiu by si zaslúžila článok sama o sebe. Klávesák a spevák Modusu, v ktorom Žbirka svojho času pôsobil, Ján Lehotský zaspieval Veľký sen mora v situácii, keď si nevedel sám nastaviť ani stojan na mikrofón, keď prvých 30 sekúnd znelo viac ako rozpačito a keď jeho nezastaviteľné príhovory po skladbách musel zastaviť až samotný spevák a svojimi monológmi ich obracať na vtip.

Viac negatív, ale dorovnaných pozitívami

Celkovo by sa v koncerte Mira Žbirku dalo nájsť omnoho viac negatív, ako pozitív, no momenty, ktoré prekračovali priemer tieto negatíva prevážili. Navyše, ak sa človek dokáže odosbniť od toho, na aké koncerty v skutočnosti chodí a akú hudbu doma počúva, môže bez problémov ísť na jeho koncert aj dnes a dokonca povedať, že to bolo vlastne svojim spôsobom skvelé. Aj keď je na zimnom štadióne v Bratislave, aj keď je to koncert k 60. narodeninám Mira Žbirku a aj keď je vypredané...

Miro Žbirka, Bratislava - Zimný štadión Ondreja Nepelu, 5. 12. 12