Donaufestival - 2. víkend, Krems (AT), 3. - 5. 5. 12
13.5.2012 | Autor: Jakub Juhás | sekce: živě
časť sakrálna...
Človek mysliaci a kráčajúci Kremsom získava po prvých metroch status nedotknuteľnosti. Na ulici sa nemá komu vyhýbať. Hŕstka automobilov stojí na prechode s 10 metrovým odstupom. Šofér sklápa oči a minimálnym gestom naznačuje chodcovi choď choď. Za oknami sa čaká na náznak prvej hroznovej bobule v okolitých viniciach, Nemci a Česi svorne hrajú faraóna v karavanoch donauparkcampingu, ktorý opúšťajú len zavčas rána nikým nevidení. Ostávajú teda dve možnosti. Prvá, že miestne obyvateľstvo hromadne tiahne s modlitebnou knižkou do roztrúsených božích chrámov. Druhá (v onej hodine pravdepodobnejšia), že práve iný moderný chrám vysvätený a obmývaný Dunajom market Hofer hostí fanúšikov všetkého čo je čerstvé, lacné a kvalitné. Aj keď to znie ako skryté motto Pitchforku nájdete tu skôr miestne experimenty a alúzie na Alva Nota v podobe kompozície pre čiarové kódy. Anne-James Chatona pripomenie odriekavanie produktov a ich hodnôt. Mikro a makro vesmír však funguje taktiež bez návštevníkov a preto sa pátranie po ľudských identitách mení na pochod po meste duchov. Prečo aj nie, keď máte možnosť počuť Bohren & Der Club of Gore, Briana Williamsa alias Lustmorda a Genesisa Breyer P-Orridgea, vytvoriť si takúto atmosféru nie je vôbec zložité dokonca je to takmer nevyhnutné.
Prvý deň druhej časti Donaufestivalu priniesol so západom slnka ťaživú, dymom prehustenú seansu minoritného kostola v podaní doom jazzového zoskupenia Bohren & Der Club of Gore. Decentne nasvietený plagát s názvom skupiny a postupne z temnoty sa vynárajúci saxofón, gytara, či plešina bez príslušného tela vytvorili v gotických kulisách hedonisticky nasladnutú chuť pominuteľnosti na špičke jazyka. Vybájeným snom ostáva počuť hudbu tohto nemeckého kvarteta (pôsobiaceho na scéne už 20 rokov) v dedinských začmudených krčmách podobných tým z filmov Bélu Tarra, ktorými kedysi znel hlas Rezső Seressa.
O 24 hodín neskôr....Brian Williams pod pseudonymom Lustmord priamo vytýčenou cestou od panenského prameňa dark ambientu až ku konkrétnym prísediacim telám vyniesol fatálny rozsudok. Peklo alebo nebo. Temné peklo a tmavé nebo v každom prítomnom. Posledné rozhodnutie však ostávalo na poslucháčoch, ktorí v grandióznej projekcií vyhľadávali skryté symboly projektujúc si tak vlastné kreatúry zarývajúce sa do podvedomia. Táto možnosť zasahovať do Lustmordovej obrazovej poetiky obohatenej o nízke frekvencie (rezonujúce v spodnej časti tela) rozpustila poslucháča na molekuly stúpajúce smerom na hor alebo ho naopak rozomlela na jednotky k pekelnému spracovaniu.
Najviac sa ale čakalo na praotca (industriálnej hudby), hermetika, dokonalú bytosť (hermafrodita) Genesisa Breyer P-Orridgea. Stačí zadať wikipedické heslá COUM Transmission, Throbbing Gristle, Psychic TV, pandrogyne, stačí sa započúvať a cítiť, že tento ojedinelý zážitok bude patriť k vrcholom subjektívnej koncertnej kroniky. V spoločnosti s experimentátorom newyorskej avantgardy Tonym Conradom hrajúcim na husle a iné strunové kutilské vychytávky (pôžitkársky pripomínajúc Milana Adamčiaka) a Edward O‘Dowda (bubeník v poslednej perióde Psychic TV) vytvoril rituálny koncept zostavený z husľovej improvizácie, elektronických ruchov, posvätných ťahov slákom s odkazom na psychadelickú éru The Velvet Undeground (a na P-Orridgeovu mŕtvu ženu Lady Jaye).
Tým trojdňová púť do minoritného kostola skončila. Nedá mi nespomenúť ostýchavú dvojicu Lucky Dragons, ktorá však popri ostatných troch projektoch obstála iba ako akýsi večný udržiavateľ zahmleného prostredia katedrály, dvaja pomocní miništranti- prínos do budúcna.
časť profánna...
Prvý nočný súboj Donaufestivalu v hale 1 zohrali v jednom rohu usadení Seefeel a Squarepusher za družstvo Warp records a v druhom osamelá mladá rozhľadená paripa Ema Jolly aka Emika za Ninja Tune. Bol to ale súboj nanajvýš teatrálny. Podobne ako vo wrestlingu aj tu si zápasníci vzájomne nahrávali pri budovaní atmosféry. Najprv Seefeel po minuloročnom návrate (pauza 15 rokov) vytvorili dadaisticku koláž hutného zvuku basgitary, elektroniky, industriálnych názvukov miestami až s post-rockovým nabaľovaním dejovej linky. Do takto zelektrizovanej haly vtlačila svoju rozbehnutú káru plnú úspechov producentka a speváčka s českým koreňom Emika. Vábne spojenie nasladlého popu, dubstepu s obsesiou slovom temný/á/é splnilo očakávania, ktoré (môžem potvrdiť) nie sú len módnou záležitosťou tancuchtivých mlokov. Vrchol večera zabezpečil svojou audiovizuálnou show k tohtoročnému albumu Ufabulum vo zváračskej ochrannej maske elektronický mág Tom “Squarepusher” Jenkinson. Plexisklo masky nahradil ledkovou plochou, ktorá mu umožňovala splývať so zadným panelom, čím sám nadobudol pôsobil ako robotický pracovník elektrárne (sám uvádza, že pomocou tejto show chce zhmotniť detskú predstavu hudby ako elektrárne). Odľahčená fúzia elektronického experimentu s prechodmi k drum and bass nenecháva jedinú obeť ataku statickú a záver večera sa mení na maratón bez prestávky.
Kolonky "nezabudnuteľný audiovizuálny skvost" doplnil o deň neskôr Chris Cunningham. Na piatich plátnach rozstrihal svoju vizuálnu tvorbu (klipy pre Björk, Portishead, Aphexa Twina...) a tieto obrazové a (pôvodné) zvukové častice usporiadal do nekončiaceho výkriku deviantného maniaka s laserom vypaľujúcim oči v ruke. V novom šate zazneli skladby Come On My Selector (Squarepusher), Rubber Johnny, Flex (Aphex Twin), Sheena Is A Parasite (The Horrors), New York Is Killing Me (Gil Scott-Heron) a iné aj z Cunninghamovej vlastnej tvorby neopúšťajúcej však aphexovské hranice. Z nemeckého zástupu retro futuristického popu Felixa Kubina, elektornického minimalizmu Pantha du Prince a dvojice Walls vyberám práve projekt druhého menovaného. Hendrik Weber mlčí už takmer dva roky po poslednom albume Black Noise (2010, u kritikov vyvolal ambivalentné reakcie) vydanom na značke Rough Trade records. Na jednej strane upustenie od tanečnejšej roviny, na tej druhej vám však nedovolí poživačne sedieť v prítmí obľúbeného kresla. V živom prevedení postupne vyzliekajúceho sa Webera boli spojené obe strany názorov do harmonického celku na vlnách potápajúceho sa korábu sály v masovej lakotnej slasti.
Posledný večer queer projektov zahájil kabaret večne meniacich sa postavičiek of Montreal. Následne zaviali vetry minulosti z klubu CBGB so spomienkou na Ramones to boli práve Hunx And His Punx. Hercules And Love Affair a Lesbians on Ecstasy to bola už len rozlúčka v podobe extázy na ktorú mi už bohužiaľ nevystačili sily.
Vyhnanie do raja, ako znelo heslo festivalu v mojom prípade znamenalo hľadanie synoným k slovu hedonizmus, ktoré možno bez prvotného úmyslu nájsť v tomto reporte niekoľko. Utópia existuje a ja som sa ňou nechal s radosťou zmetať, miasť, unášať a vynášať.
Donaufestival, Krems (AT) - rôzne miesta, 3. - 5. 5. 2012
časť sakrálna...
Človek mysliaci a kráčajúci Kremsom získava po prvých metroch status nedotknuteľnosti. Na ulici sa nemá komu vyhýbať. Hŕstka automobilov stojí na prechode s 10 metrovým odstupom. Šofér sklápa oči a minimálnym gestom naznačuje chodcovi choď choď. Za oknami sa čaká na náznak prvej hroznovej bobule v okolitých viniciach, Nemci a Česi svorne hrajú faraóna v karavanoch donauparkcampingu, ktorý opúšťajú len zavčas rána nikým nevidení. Ostávajú teda dve možnosti. Prvá, že miestne obyvateľstvo hromadne tiahne s modlitebnou knižkou do roztrúsených božích chrámov. Druhá (v onej hodine pravdepodobnejšia), že práve iný moderný chrám vysvätený a obmývaný Dunajom market Hofer hostí fanúšikov všetkého čo je čerstvé, lacné a kvalitné. Aj keď to znie ako skryté motto Pitchforku nájdete tu skôr miestne experimenty a alúzie na Alva Nota v podobe kompozície pre čiarové kódy. Anne-James Chatona pripomenie odriekavanie produktov a ich hodnôt. Mikro a makro vesmír však funguje taktiež bez návštevníkov a preto sa pátranie po ľudských identitách mení na pochod po meste duchov. Prečo aj nie, keď máte možnosť počuť Bohren & Der Club of Gore, Briana Williamsa alias Lustmorda a Genesisa Breyer P-Orridgea, vytvoriť si takúto atmosféru nie je vôbec zložité dokonca je to takmer nevyhnutné.
Prvý deň druhej časti Donaufestivalu priniesol so západom slnka ťaživú, dymom prehustenú seansu minoritného kostola v podaní doom jazzového zoskupenia Bohren & Der Club of Gore. Decentne nasvietený plagát s názvom skupiny a postupne z temnoty sa vynárajúci saxofón, gytara, či plešina bez príslušného tela vytvorili v gotických kulisách hedonisticky nasladnutú chuť pominuteľnosti na špičke jazyka. Vybájeným snom ostáva počuť hudbu tohto nemeckého kvarteta (pôsobiaceho na scéne už 20 rokov) v dedinských začmudených krčmách podobných tým z filmov Bélu Tarra, ktorými kedysi znel hlas Rezső Seressa.
O 24 hodín neskôr....Brian Williams pod pseudonymom Lustmord priamo vytýčenou cestou od panenského prameňa dark ambientu až ku konkrétnym prísediacim telám vyniesol fatálny rozsudok. Peklo alebo nebo. Temné peklo a tmavé nebo v každom prítomnom. Posledné rozhodnutie však ostávalo na poslucháčoch, ktorí v grandióznej projekcií vyhľadávali skryté symboly projektujúc si tak vlastné kreatúry zarývajúce sa do podvedomia. Táto možnosť zasahovať do Lustmordovej obrazovej poetiky obohatenej o nízke frekvencie (rezonujúce v spodnej časti tela) rozpustila poslucháča na molekuly stúpajúce smerom na hor alebo ho naopak rozomlela na jednotky k pekelnému spracovaniu.
Najviac sa ale čakalo na praotca (industriálnej hudby), hermetika, dokonalú bytosť (hermafrodita) Genesisa Breyer P-Orridgea. Stačí zadať wikipedické heslá COUM Transmission, Throbbing Gristle, Psychic TV, pandrogyne, stačí sa započúvať a cítiť, že tento ojedinelý zážitok bude patriť k vrcholom subjektívnej koncertnej kroniky. V spoločnosti s experimentátorom newyorskej avantgardy Tonym Conradom hrajúcim na husle a iné strunové kutilské vychytávky (pôžitkársky pripomínajúc Milana Adamčiaka) a Edward O‘Dowda (bubeník v poslednej perióde Psychic TV) vytvoril rituálny koncept zostavený z husľovej improvizácie, elektronických ruchov, posvätných ťahov slákom s odkazom na psychadelickú éru The Velvet Undeground (a na P-Orridgeovu mŕtvu ženu Lady Jaye).
Tým trojdňová púť do minoritného kostola skončila. Nedá mi nespomenúť ostýchavú dvojicu Lucky Dragons, ktorá však popri ostatných troch projektoch obstála iba ako akýsi večný udržiavateľ zahmleného prostredia katedrály, dvaja pomocní miništranti- prínos do budúcna.
časť profánna...
Prvý nočný súboj Donaufestivalu v hale 1 zohrali v jednom rohu usadení Seefeel a Squarepusher za družstvo Warp records a v druhom osamelá mladá rozhľadená paripa Ema Jolly aka Emika za Ninja Tune. Bol to ale súboj nanajvýš teatrálny. Podobne ako vo wrestlingu aj tu si zápasníci vzájomne nahrávali pri budovaní atmosféry. Najprv Seefeel po minuloročnom návrate (pauza 15 rokov) vytvorili dadaisticku koláž hutného zvuku basgitary, elektroniky, industriálnych názvukov miestami až s post-rockovým nabaľovaním dejovej linky. Do takto zelektrizovanej haly vtlačila svoju rozbehnutú káru plnú úspechov producentka a speváčka s českým koreňom Emika. Vábne spojenie nasladlého popu, dubstepu s obsesiou slovom temný/á/é splnilo očakávania, ktoré (môžem potvrdiť) nie sú len módnou záležitosťou tancuchtivých mlokov. Vrchol večera zabezpečil svojou audiovizuálnou show k tohtoročnému albumu Ufabulum vo zváračskej ochrannej maske elektronický mág Tom “Squarepusher” Jenkinson. Plexisklo masky nahradil ledkovou plochou, ktorá mu umožňovala splývať so zadným panelom, čím sám nadobudol pôsobil ako robotický pracovník elektrárne (sám uvádza, že pomocou tejto show chce zhmotniť detskú predstavu hudby ako elektrárne). Odľahčená fúzia elektronického experimentu s prechodmi k drum and bass nenecháva jedinú obeť ataku statickú a záver večera sa mení na maratón bez prestávky.
Kolonky "nezabudnuteľný audiovizuálny skvost" doplnil o deň neskôr Chris Cunningham. Na piatich plátnach rozstrihal svoju vizuálnu tvorbu (klipy pre Björk, Portishead, Aphexa Twina...) a tieto obrazové a (pôvodné) zvukové častice usporiadal do nekončiaceho výkriku deviantného maniaka s laserom vypaľujúcim oči v ruke. V novom šate zazneli skladby Come On My Selector (Squarepusher), Rubber Johnny, Flex (Aphex Twin), Sheena Is A Parasite (The Horrors), New York Is Killing Me (Gil Scott-Heron) a iné aj z Cunninghamovej vlastnej tvorby neopúšťajúcej však aphexovské hranice. Z nemeckého zástupu retro futuristického popu Felixa Kubina, elektornického minimalizmu Pantha du Prince a dvojice Walls vyberám práve projekt druhého menovaného. Hendrik Weber mlčí už takmer dva roky po poslednom albume Black Noise (2010, u kritikov vyvolal ambivalentné reakcie) vydanom na značke Rough Trade records. Na jednej strane upustenie od tanečnejšej roviny, na tej druhej vám však nedovolí poživačne sedieť v prítmí obľúbeného kresla. V živom prevedení postupne vyzliekajúceho sa Webera boli spojené obe strany názorov do harmonického celku na vlnách potápajúceho sa korábu sály v masovej lakotnej slasti.
Posledný večer queer projektov zahájil kabaret večne meniacich sa postavičiek of Montreal. Následne zaviali vetry minulosti z klubu CBGB so spomienkou na Ramones to boli práve Hunx And His Punx. Hercules And Love Affair a Lesbians on Ecstasy to bola už len rozlúčka v podobe extázy na ktorú mi už bohužiaľ nevystačili sily.
Vyhnanie do raja, ako znelo heslo festivalu v mojom prípade znamenalo hľadanie synoným k slovu hedonizmus, ktoré možno bez prvotného úmyslu nájsť v tomto reporte niekoľko. Utópia existuje a ja som sa ňou nechal s radosťou zmetať, miasť, unášať a vynášať.
Donaufestival, Krems (AT) - rôzne miesta, 3. - 5. 5. 2012
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Donaufestival-2-vikend-Krems-AT-3-5-5-12~13~kveten~2012/
