18.11.2008 | Autor: Filip Drábek

Slnko Records (51:50)
Od Živých kvetov netreba očakávať prekvapenia a ani žiadne revolúčne znejúce počiny. Živé kvety skrátka sú a zostanú rovnaké. Opäť teda platí jedno: pokiaľ ste túto bratislavskú kapelu nemali radi, neosloví vás ani teraz, pokiaľ ich však radi máte, budete mať radi aj 12+1.

Tradične pod Slnko Records vydaný album akoby pokračoval v tom, čo naznačila už vlaňašia nahrávka Bez konca. Z rýchlo zloženého i nahratého albumu je počuť ústup punku a väčší príklon k pesničkárstvu, umocnené použitím pre Živé kvety nového nástroja akým je klavír. Ak by sa malo škatuľkovať, použil by som tradičnú česko-slovenskú nálepku bigbít. Akurát s punkovou energiou.

Rovnako ako pri jeho piatich starších súrodencoch, spočíva dôležitosť albumu 12+1 predovšetkým v rozšírení repertoáru vyhlásenej koncertnej kapely, akou Živé kvety rozhodne sú. Odlišuje sa po technickej stránke vybrúseným zvukom, krásne spracovaným jednoduchým obalom i akousi menšou potrebou buričstva v textoch Lucie Piussi. Je to však opodstatnené. Domáca scéna kapely – Divadlo Stoka – je už pár rokov pochovaná a tak sa zo skladieb Kvetov akoby pomaly vytrácalo genius loci Bratislavy, čo však neznamená odklon od tradičných tém, ktoré sú úzko spojené s úrovňou spoločnosti na Slovensku. Uprednostnený je však hlbší ponor do speváčkiných citov a pocitov a aj preto pôsobí nahrávka o dosť smutnejšie.

Stopercentne platí ešte jedna vec. Piussi sa nepúšťa do tém, o ktorých by nemala čo povedať. Najlepšou ukážkou je jednoznačný vrchol inak príjemne vyrovnaného albumu, skladba Unavení z boja, ktorá akoby do bodky definovala typicky pasívneho občana Slovenska. A to, že Živé kvety majú na takmer každý song rovnaký recept neprekáža. Veď i stokrát upečený koláč chutí vždy rovnako dobre.

Znie to ako: Živé kvety. Nič iné
Zlatý klinec: Unavení z boja

Body: