Muzikus.cz homepage

ostatníSteven Wilson - Fascinuje ma, ako sa smútok dokáže premeniť na niečo krásne

01.02. | Autor: Karolina Uherčíková | sekce: publicistika
Steven Wilson príde prvý krát na Slovensko. Britský producent, skladateľ a hudobník, ktorému sa za svoju vyše tridsaťročnú kariéru podarilo vyprodukovať desiatky albumov, odohrať stovky koncertov a priblížiť okrajové hudobné žánre širšiemu publiku, navštívi bratislavskú Refinery Gallery už o pár dní, presnejšie 10. februára.


Jeho najnovší album To The Bone, ktorým Wilson prejavil svoj rešpekt, lásku a úctu ku kvalitnej pop-music 70-tych a 80-tych rokov, označujú kritici za vynikajúci počin. O tom, že s týmto tvrdením súhlasí aj verejnosť, hovoria preplnené koncertné haly v Európe, Amerike, ale aj Ázií. Tohtoročné turné k jeho poslednému albumu možno považovať za pokračovanie prvého turné To The Bone, ktoré nasledovalo bezprostredne po vydaní albumu v auguste 2017.

Keď som dostala číslo na hotel, kde bol Steven ubytovaný pred svojim vystúpením vo francúzskom Rennes, nečakala som, že bez akýchkoľvek problémov poruší 15 minútový limit na rozhovory s médiami. Nevidela som zmysel v tom pýtať sa ho na technické parametre jeho vybavenia, ani na marketingové stratégie a improvizovaný rozhovor sa plynulo uberal k takým témam, ako je ženská časť Stevenovej duše, sociálne médiá, ženy v umení, Donald Trump či spiritualita. Teším sa, že táto zdanlivo bizarná kombinácia pripadla práve na mňa.

Steven, ako zatiaľ prebieha tvoje turné? Čím je pre teba špeciálne a jedinečné, o aké zážitky sa stojí podeliť?
Koncerty na mojom aktuálnom turné sú veľmi komplexné. Vystúpenia sú oveľa viac audiovizuálnou záležitosťou, než býva štandardom pri bežných rock´n´rollových show. Vždy sa s kapelou snažíme o veľkoleposť a práve presahom rôznych vizuálnych elementov do predstavení sa nám to, myslím si, darí. Vec, ktorá je vždy nepredvídateľná a ktorá robí z každého koncertu vždy iný zážitok, je odozva publika. Tá sa veľmi mení v závislosti od krajiny. Boli chvíle, kedy som bol ohromený a prekvapený, napríklad na koncertoch v Južnej Amerike či Indii - to boli miesta, kde najmä mladí ľudia veľmi intenzívne prejavovali svoju vášeň k rockovej hudbe. Rocková hudba je v týchto miestach stále undergroundovou záležitosťou a fanúšikovia v týchto lokalitách na ňu reagujú veľmi citlivo. Asi práve tieto nečakané reakcie publika, hlavne na nových miestach, vnímam ako mimoriadne špeciálne zážitky.


Ako Ti fanúšikovia vo všeobecnosti môžu pomôcť k tomu, aby si sa s kapelou na pódiu cítil lepšie, aby sa vám hralo pohodlnejšie?
Každé predstavenie je pre mňa vecou komunikácie a som rád, ak je obojsmerná. Viem pochopiť, ak niektorí umelci nepotrebujú spätnú väzbu - napríklad kapely, ktoré hrajú pravidelne pre sediace publikum v divadlách, pre mňa je však odozva nevyhnutná. Či už ide o komunikáciu na pódiu, alebo o dialóg medzi nami a publikom. K úspešnému predstaveniu je nevyhnutná chémia. Ak sa náhodou stane, že hrám pre sediace publikum, vždy im poviem: Pozrite, vidím, že sedíte, viem, že takto v sede skutočne nie je ľahké prejaviť vaše nadšenie - ale je to pre nás veľmi dôležité. Potrebujeme cítiť váš entuziazmus! Pretože to je to, čo nás teší a čo nás motivuje byť o čosi lepšími a snažiť sa zahrať naše skladby s ešte väčšou intenzitou. Nakoniec je to aj tak vzájomná výmena - čím viac dostaneme z toho my, tým viac z toho dostanete vy. Čiže, aby som odpovedal na tvoju otázku, najdôležitejšie je pre mňa cítiť, že táto obojstranná chémia funguje.

Takže najlepší scenár je publikum plné tancujúcich ľudí?
Nie je to tak jednoduché. V prvom rade si treba uvedomiť, že moja hudba nie je tanečná či párty hudba. Málo z mojich skladieb je radostných, oveľa viac pracujem s temnými náladami a melanchóliou. Ak však niekto uvidí moju kapelu naživo, bude mu jasné, že dokážeme aj tieto temné skladby zahrať s ľahkosťou a radosťou. Ideálny scenár je, ak sú ľudia schopní a ochotní prežívať svoje autentické emócie.


Tvoj posledný počin To The Bone zožal veľa pozitívnych ohlasov, so žiadnym z tvojich albumov si sa doteraz nepriblížil tak širokému obecenstvu po celom svete. Aký je tvoj emocionálny vzťah s týmto albumom? Tvoji fanúšikovia nepochybne počujú rozdiely - čím je pre však teba osobne toto dielo špecifické?
Pre mňa je najdôležitejšie, aby som sa mohol ako umelec vyvíjať. Každý album, ktorý urobím, je iný, v porovnaní s tými predchádzajúcimi. Nevidím zmysel v tom, aby som sa opakoval. Čo je však zaujímavé, toto moje nastavenie býva často v rozpore s tým, čo si prajú niektorí moji fanúšikovia, pretože mnohí z nich zvyknú chcieť viac z toho, čo poznajú, na čo sú zvyknutí a čo majú radi. Ak si obľúbili v minulosti nejaký môj konkrétny album, budú chcieť, aby som urobil ešte jeden, ktorý sa naň bude čo najviac podobať. Umelcova zodpovednosť voči sebe samému je však meniť sa, vyvíjať sa a snažiť sa nachádzať stále nové spôsoby vyjadrenia sa.

Presne na to som pomyslela pri počúvaní albumu To The Bone. Kde sa podela všetka tá pre teba tak príznačná melanchólia?
Emócie nie sú iba radosť a smútok, je to veľmi široká škála a ja sa s ňou snažím pracovať.
Esenciálne pocity, ktoré vkladám do hudby, sú pre mňa nostalgia a ľútosť a veľmi intenzívne ich možno cítiť napríklad v skladbe Pariah. Nostalgia nie je niečo jednoznačne melancholické, je to dívanie sa dozadu na udalosti, ktoré sa stali v tvojom živote, spomienky na krásne a veľké zážitky. No a potom príde na rad ľútosť, pretože tie vzácne momenty sú preč a už nikdy viac sa nevrátia. Ľútosť sa objavuje v obrovskom množstve mojich skladieb. Ľútosť je napríklad súčasťou zmierenia sa s tým, že som si vybral jednu cestu a tým sa pre mňa všetky ostatné možnosti uzavreli. To však nemusí znamenať, že som si vybral zle. Napríklad, ako dieťa som túžil natáčať filmy rovnako, ako som sa chcel stať hudobníkom. Vybral som si hudbu a stratil som možnosť splniť si jeden zo svojich detských snov. Aj tak som rád - fascinuje ma, ako vie hudba smútok veľmi jednoduchým spôsobom premeniť na niečo krásne. Pre mňa sú smutné skladby úžasné. Rovnako ako smutné filmy či smutné knihy, ktoré dokážu človeka neopakovateľným spôsobom povzniesť. To však nie je všetko. Keď počujeme smutnú pesničku, ktorá nás dokáže spojiť s našou vlastnou skúsenosťou, vieme zrazu pocítiť, že ako ľudia zdieľame veľmi podobné pocity a skúsenosti, že v tej temnote nie sme vôbec sami, ako by sa mohlo zdať. To je na umení krásne a vzácne. Rovnako dúfam, že všetky emócie, ktoré vkladám do hudby - nostalgia, hnev, ľútosť, čokoľvek… Že nakoniec dokážu presne takýmto spôsobom pozdvihnúť na duši tých, ktorí ju počúvajú.


Nevyčerpáva ťa byť v neustálom kontakte s týmito melancholickými emóciami?
Najťažšia časť zo všetkého je pokúšať sa znova a znova, každý večer na pódiu, zachytiť tieto konkrétne a veľmi špecifické pocity a zahrať ich čo najautentickejšie. Mám za sebou okolo 1400 koncertov a je pravda, že najťažšie je spievať skladbu o smrti, o strate blízkeho človeka, či o utečeneckej kríze. Ako sa dá vyjsť každý večer na pódium a pokúšať sa znova zachytiť v plnej sile emóciu, energiu a pocit, s ktorým som danú skladbu komponoval? To skutočne nie je ľahké. Práve v takých prípadoch sa však možno prejaví to, aká silná a kvalitná skladba nakoniec je. Každý večer, keď spievam skladbu The Raven that Refused to Sing, tú skladbu stále cítim. Som na ňu veľmi hrdý a má pre mňa veľmi silné emocionálne jadro. Potom sa dívam do publika a vidím ľudí v prvých radoch plakať. Vtedy viem, že skladba funguje.


Keď počúvam diela, na ktorých si spolupracoval s hudobníčkami-ženami - napríklad skladby Pariah a Routine podporené silným hlasom izraelskej speváčky Ninet Tayeb, či skladbu Song of I s hudobníčkou Sophie Hunger, mám pocit, že by si mal zvážiť ešte intenzívnejšiu kolaboráciu so ženami…
Myslím, že som sa vždy vedel veľmi dobre identifikovať so ženskou citlivosťou. Mnoho skladieb som napísal zo ženskej perspektívy, dokonca album Hand. Cannot. Erase. je kompletne napísaný z perspektívy ženskej postavy. Snažil som sa vo svojej hudbe sprítomniť oveľa viac ženskej energie - okrem speváčok som spolupracoval napríklad aj s herečkou, ktorá narozprávala príbeh na Hand. Cannot. Erase. To pokračovalo do spolupráce so Sophie Hunger či Ninet. Na nahrávke, na ktorej práve pracujem, bude tento ženský element zastúpený ešte viac. Spolupracujem s umelkyňami, speváčkami, hudobníčkami, vždy som sa cítil veľmi silno prepojený so ženskou citlivosťou a vnímavosťou. Bol by som nerád, keby to vyznelo akokoľvek čudne, ale všímam si, že mám vo svojej fanúšikovskej základni veľmi veľa žien, čo je celkom nezvyčajné pre žáner, ktorý hrám. Mnoho ľudí označuje moju hudbu ako progresívny rock, i keď ja sám toto označenie nepoužívam. Napriek tomu, progresívny rock nezvykne mávať tak mnohopočetné ženské publikum. Ja však odhadujem, že 30% mojich fanúšikov sú ženy, čo je úžasné.

V jednom rozhovore si to už spomínal, vraj vidíš na svojich koncertoch stále viac a viac žien. Myslíš, že to môže byť práve tou Tvojou schopnosťou napojiť sa na ženské vnímanie?
Bol by som veľmi rád, ak by to tak bolo. Ženy sú stvorenia, ktoré majú schopnosť empatie, sú emocionálne, to je však niečo, čo je veľmi prirodzené aj pre mňa ako pre muža.

Milujem, keď v skladbe Pariah príde na slohu, ktorú začínaš vetou “I'm tired of facebook”. Myslím, že to cítime veľmi podobne! V každom prípade, bez sociálnych sietí by si sa ako umelec iba veľmi ťažko odprezentoval. Ako to teda dokážeš balansovať?
Nemám svoj osobný facebook účet a máš pravdu. Pre hudobníka by bolo v dnešnej dobe veľmi ťažké existovať bez sociálnych sietí a prihovárať sa svojim fanúšikom, najmä ak ide o muzikanta hrajúceho rockovú hudbu, ktorá nie je úplný mainstream. Je tu však samozrejme rozdiel medzi tým, či používaš facebook súkromne alebo iba ako profesionálnu stránku. Ako som spomenul, svoj osobný facebook nemám, takže ho nepoužívam na zdieľanie obrázkov svojich raňajok a fotiek zo supermarketu. Myslím si, že presne to môže byť totiž dnes problém. Väčšina súkromných životov ľudí sa zmenila presne týmto spôsobom. V minulosti boli životy súkromné, svoje osobné veci si zdieľal iba so svojimi najbližšími. Dnes máme svet, kde máme - neviem koľko ľudí na svete používa sociálne siete - niekoľko miliárd celebrít. Každý na svete je dnes slávny. Každý, kto má prístup k sociálnym médiám, o sebe zmýšľa ako o celebrite a verí, že stojí za to zdieľať absolútne všetko o svojom živote so zvyškom sveta. Naši virtuálni priatelia sú však často úplní cudzinci. A to vytvára veľa napätia a nervozity vo svete. Ďalším veľkým problémom je, ako sociálne média zmenili naše vnímanie, našu zvedavosť a spôsob, akým premýšľame o svete. Sociálne médiá nás nespájajú so skutočným svetom. Sociálne médiá sú iba ilúziou toho, že nás prepájajú s realitou, je to však presne naopak. Ja si však myslím, že mladí ľudia tomu postupne začínajú rozumieť. Vo svete je mnoho reakcií proti ilúzií a klamu, ktoré nám servírujú sociálne médiá. Mnohým ľuďom nevyhovuje falošná instagram či facebook kultúra. Ak by som denne strávil čo i len chvíľu na sociálnych sieťach týmto spôsobom, veľmi rýchlo sa začnem cítiť stiesnene.


Čo spôsobuje tento pocit?
Doľahne na mňa depresia, keď sa ocitnem v on-line svete a som svedkom ignorancie, nedostatku zvedavosti a záujmu. Mnoho ľudí jednoducho prijíma, čo im je odprezentované obchodníkmi, ľuďmi z reklamy, politikmi, médiami, a nijak to nespochybňujú. To je pre mňa veľmi frustrujúce. Môžeme to vidieť na príklade s Donaldom Trumpom, Brexitom a podobne. Ľudia na seba navzájom nemyslia, nie sú zvedaví, nepozerajú sa ďalej, pretože sú príliš zaneprázdnení fotením svojich tvárií a postovaním ich na facebook, sú príliš zaneprázdnení sledovaním obrázkov modeliek na instagrame. Toto je pre mňa bullshit. Bullshit je to, že práve takýto obsah zapĺňa neuveriteľný priestor na internete a rozptyľuje ľudí od reality. Myslím si, že presne toto chápu obchodníci, ľudia z reklamy, politici, médiá… Je veľmi ľahké rozptýliť ľudí a to je ich nástrojom. Donald Trump je politik, ktorý si to veľmi dobre uvedomuje, ktorý vníma silu celebrity. A uvedomuje si, že nezáleží na tom, či ľudia veria tomu, čo hovoríš, či veria tvojej politickej stratégií, či ti dôverujú. Najdôležitejšie je mať silu a status celebrity a dokázať tým ľudí zmiasť. To je to, čo ma robí smutným, čo ma hnevá na sociálnych médiách a vo svete, kde žijeme.

Keď sme pri negatívnych pocitoch, máš skúsenosť s vyhorením? Nestane sa niekedy, že sa pri tak aktívnej tvorbe a koncertovaní vyčerpáš?
Samozrejme. Najhorší je pre mňa pocit, že už nemám viac čo svetu povedať. Každý jeden krát, kedy začínam pracovať na novom albume, kedy začínam nový cyklus písania a tvorby niečoho, čo tu predtým nebolo. A čím viac albumov mám za sebou, tým ťažšie je dostať sa do bodu, kedy síce nič nemám, ale viem, že niečo vytvorím. Vlastne ani neviem, odkiaľ to prichádza, tomu tvorivému procesu vlastne vôbec nerozumiem, ale dôverujem mu. Niekedy je to mesiac, dva či tri, kedy nevytvorím absolútne nič. Cítim sa prázdny, moja kreativita je preč, nezostalo tu nič. A to je najhorší pocit na svete, aspoň pre umelca. Vždy som sa však mýlil, keď som si myslel, že je to definitívne, a zistil som, že som schopný tento stav prekonať a nájsť spôsob, ako znova začať. Tu sa dostávame na začiatok našej konverzácie, kedy som spomínal, aké je pre mňa dôležité vyvíjať a meniť sa s každým ďalším albumom. A ten spomínaný pocit konca je vlastne neoddeliteľnou súčasťou nového začiatku. Pretože súčasťou obnovovania sa je schopnosť prijať koniec svojich doterajších možností. Vtedy treba robiť nové veci, hľadať nové cesty, začať pracovať s novými ľuďmi. Zaujímať sa o nové hudobné štýly a žánre, hľadať nové zvuky...


Existuje otázka, ktorú ti ešte nikdy nikto nepoložil, ale považuješ za dôležité na ňu odpovedať?
Myslím, že za svoju kariéru som už odpovedal na všetky otázky sveta (smiech). V každom prípade, asi považujem za dôležité povedať, že tento svet ma fascinuje. Je v ňom mnoho vecí, ktoré ma deprimujú, no napriek tomu vnímam dar života ako niečo neobyčajné. Myslím si, že život je dar a tvrdím to ako človek, ktorý nie je nijak nábožne založený. Je úžasné, že môžeme robiť konštruktívne veci, tvoriť, kreatívne sa realizovať, byť užitoční - či už to znamená mať rodinu, byť lekárom, učiteľom, športovcom, umelcom… Čokoľvek, čomu sa rozhodneme venovať, to má potenciál dať našim životom hodnotu a zmysel. Myslím, že je veľmi jednoduché upadnúť do depresie v momente kedy si uvedomíš, že nežiješ život, ktorý by si chcel žiť, že sa nevenuješ tomu, po čom túžiš, že nie si tým, kým chceš byť, že tvoja práca nestojí za nič...

Moja posledná otázka - kto všetko je súčasťou tvojej vysnívanej hudobnej spolupráce?
Milujem kolaborácie a mám veľké šťastie, pretože môžem osloviť rôznych umelcov. Tí ma samozrejme môžu odmietnuť a mnoho z nich tak aj urobí, ale je tu niekoľko hudobníkov, s ktorými by som skutočne rád spolupracoval - napríklad Kate Bush, ktorá je na prvej priečke môjho wishlistu. Ak by hosťovala čo len na jedinej mojej skladbe, bol by som neuveriteľne štastný. Alebo Elizabeth Fraser z Cocteau Twins, ktorá má jeden z najpodmanivejších hlasov, aké som kedy počul. O spoluprácu s nimi sa budem snažiť znova a znova - pretože nikdy nevieš. Všetko nepredstaviteľné sa raz môže splniť.

Lístky na podujatie nájdete výhradne na oficiálnej stránke organizátora:

https://listocheck.sk/detail/steven-wilson
Online verze stránky: http://www.muzikus.cz/publicistika/Steven-Wilson-Fascinuje-ma-ako-sa-smutok-dokaze-premenit-na-nieco-krasne~01~unor~2019/

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.