přihlášení uživatele
přihlásit trvale na tomto počítači
vyhledávaní

ostatníNylon Union: Pozdrav od Johna Peela sme rozdýchavali

3.3.2014 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika

Richard Imrich (Nylon Union)

foto: Archív Nylon Union

Koncom uplynulého roka prekvapila kapela Nylon Union vydaním svojho dlhohrajúceho debutu. Prekvapením to bolo predovšetkým preto, že shoegazom nasiaknutá gitarovka na scéne v podstate nepôsobí už viac ako dekádu. Albumu Sine Sine ale dlhá príprava neuškodila. Hlavná postava trojčlennej kapely - Richard Imrich - porozprával nielen o dlhej príprave albumu, ale aj spolupráci s ďalším slovenským projektom Autumnist či o Johnovi Peelovi, ktorý kedysi Nylon Union zahral vo svojej relácii.

Album Sine Sine, ktorý vyšiel koncom roku 2013, ste začali nahrávať už niekedy začiatkom minulej dekády. Prečo nikdy nevyšiel?

Sine Sine má zvláštnu históriu. Základ albumu vznikol pre divadelné predstavenie hry Paraziti režírované Romanom Olekšákom a Majou Hriešik. Tvorili ho vlastne iba abstraktné plochy a pulzujúce sľučky, ktoré boli do seba vzájomne zahryznuté – každá z nich si niesla kúsok inej, presne tak ako postavy tej hry na sebe vzájomne parazitujú. Tento princíp sa preniesol aj na Sine Sine napr. Light One Two a Pills, E Sence a Vacuum alebo obe časti Sherry sú vnútorne alebo formálne prepojené. V tom čase som sa dosť hral aj s rozbíjaním prirodzenej dynamiky kompresiou. Skúšal som rôzne pluginy ale aj „autolevel“ v kazeťáku. Snažil som sa zvuky homogenizovať dovtedy, kým nezneli úplne plocho, alebo som ich naopak trhal na kusy. Okrem toho som bol úplne posadnutý zastavením toku času v hudbe a jej nehybnosťou v priestore. Snažil som sa napríklad nechať zvuk „zamrznúť“ a pracovať iba s dozvukom v prázdnom priestore. Pôvodný zvuk tak strácal svoj význam – zastal v čase a stal sa z neho iba nástroj na skúmanie prázdneho priestoru. Počuť to hneď v úvodnej pesničke Hyper A, ktorej celú tú masívnu plochu tvorí jediné brnknutie gitary z Pills.


Zároveň sme v tom čase začali postupne dávať dokopy živú zostavu Nylon Union. Na soundtrack k Parazitom prichádzali vrstvy živých nástrojov a ľahko pesničkový opar. Ten však na samotnej nahrávke po kontakte s chladnými abstraktnými plochami akosi „kondenzoval“. Stále to bolo príliš prázdne, či skôr len o prázdnote. Tak sme album jednoducho nechali odpočívať niekoľko rokov v zimnom spánku s nádejou, že sa raz oteplí.

A ako vyzeral proces jeho vzrkriesenia? Ide všetko o staré nahrávky či niečo vznikalo aj v posledných mesiacoch?

Album sme sa snažili dokončiť už niekedy v roku 2008 alebo 2009, keď som sa vrátil späť na Slovensko. Dokonca sme istý čas začali znovu skúšať ako živá kapela, čo ale skončilo pomerne rozpačito. Keď sme o rok neskôr robili video k Hyper A, zdalo sa, že to už bude na dobrej ceste, ale veľmi rýchlo sme boli tam, kde pred tým. Albumu stále chýbala istá zvuková substancia, ktorá by mu dala opodstatnenie k existencii. Ak sa vrátim k meteorologickej analógii, album potreboval aspoň na chvíľu zvýšiť teplotu tesne nad rosný bod. No a potom to prišlo. Prázdno bolo zrazu naplnené a Sine Sine mohol ísť konečne von. Už to nebola mŕtva červená, ale celkom živo pulzujúca kapela.

Prečo teda Nylon Union zostal, ako to nazývate vy, virtuálnou kapelou? Je nejaká šanca na to, že by ste sa opäť stali regulárnou koncertujúcou kapelou?

Priznám sa, byť virtuálnou kapelou je pre nás nutnosť. Možnosť, že by sme opäť začali hrať síce nevylučujem, ale v tomto momente to nevidím reálne. Naopak pracovať s konceptom virtuálnej kapely nám okrem flexibility dáva aj priestor na hľadanie nových foriem. Za každou hrou na virtualizáciu však stoji čosi veľmi skutočné, čo vychádza z hĺbky ba priam z fyzickej podstaty.

Váš album vyšiel logicky pod vydavateľstvom Deadred. Vnímaš ľudí okolo tohto labelu ako istú komunitu? Napríklad všetci traja máte prsty v tom, čo aktuálne robí Autumnist...

Poznáme sa ako ľudia, máme podobný hudobný vkus, ovládame naše schopnosti a tušíme aj o našich víziách. Najskôr robíme veci doma – akoby pre vlastnú potrebu. Potom však príde nutkanie zdieľať ich v užšom kruhu, posunúť ich ďalej, rozvíjať ich, dať im iný rozmer. Vtedy prichádzajú tie najkrajšie momenty. Napríklad to, čo sa udialo s pesničkou Some Ground na poslednom album Autumnist je jeden z príkladov. Stále tomu úplne nerozumiem, ale očarila ma od úplne prvého momentu. Možno preto, že bola úplne iná ako Vlado Ďurajka (Autumnist) dovtedy spravil. Výsledok spolupráce je niekoľko unikátnych verzií, ktoré vyšli ako remixový album. Každý z remixov prináša vlastný pohľad na Some Ground aj vďaka Vladovi aj chalanom, ktorí singel remixovali.


Je vlastne trochu aj úľavou, že album konečne vyšiel?

Určite aj úľava. Skôr to ale bol pocit, ako keď nájdeš niečo, čomu môžeš opäť veriť, za čím si stopercetne stojíš.

Album ukončuje krátky záznam koncertu z Kežmarku z roku 2002. Ako sa to na platni ocitlo? Priznám sa, že pri prvom počúvaní albumu to pre mňa bol pomerne prekvapivý moment.

Na koncertoch sme Pills hrávali tak, že v prvej časti šli bicie z podkladu. Mates (Matúš Homola, bubeník Nylon Union - pozn. red. ) do toho zahral na trúbke a odspieval chytľavý motív, v ktorom privoláva letný dážď. Keď skončil, obradne si vždy odpil z vína, sadol za bicie a druhú časť skladby odpálil tým svojim typickým prechodom. Nylon Union potom až do konca koncertu drvili E/E7 ako dobre namazaný stroj. Ten moment vynorenia sa z pulzujúcej elektroniky nad hladinu do gitár sa mi vždy veľmi páčil a chceli sme ho dostať aj do nahrávky. Tak som druhú polovicu Pills jednoducho premixoval fragmentom z kežmarskej Ponorky, ktorý bol nahratý na jeden mikrofón hodený vzadu na pódiu v kufri od gitary. Znie to síce surovo ale autenticky.

Nylon Union na Pohode 2002

foto: Archív Nylon Union


Vo vašej biografii sa spomína, že vaše veci hral aj legendárny DJ John Peel z BBC. Ako sa k nemu dostali?

Podľa mojich informácií to majú na svedomí Matt a Heather z Tamizdatu, ktorý nám vtedy robil distribúciu v USA. Detaily presne nepoznám, ale predpokladám, že mu začiatkom roku 2001 poslali promo Oxeyed EP. Nám už iba potom preposlali kartu s pozdravom. Trvalo to vtedy pekných pár minút, kým sme s Turzom (Martinom Turzíkom, basgitaristom Nylon Union – pozn. red. ) celú vec rozdýchali. Veď John Peel Sessions som si posvätne po nociach pravidelne nahrával zo satelitu ešte ako tínedžer.

Nylon Union vznikli v Bratislave na prelome tisícročí. V roku 2001 debutovali EP Oxeyed, ktoré započalo vydavateľskú dráhu jedného z najzásadnejších slovenských labelov - Deadred Records (vydávajúceho projekty ako Abuse/Autumnist, Jelly Belly, Youcoco, Foolk alebo Bonus). O toto vydavateľstvo sa stará Martin Turzík, basgitarista Nylon Union, ktorý zároveň, spolu s bubeníkom Matúšom Homolom, hrá aj v živej podobe projektu Autumnist. Nylon Union intenzívne koncertovali do roku 2002, potom odišiel Richard Imrich na dlhší čas do cudziny a odvtedy kapela funguje len „virtuálne“.

Myslíš, že v čase, keď ste vydali svoje prvé EP bola vhodnejšia doba na to, aby slovenská kapela dosiahla taký úspech?

Asi by som mal odpovedať, že doba sa mení tak ako sa my meníme s ňou. Neviem totiž celkom zodpovedne posúdiť aké možnosti na úspech sú dnes oproti tým aké boli pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. Vtedy neboli sociálne siete, fyzické nosiče sa ešte slušne predávali a náš región bol v tej dobe ešte stále neopočúvaný. Dnes je situácia zdanlivo neprehľadnejšia, trh presýtený a hudba prestáva byť veľkým biznisom.

Inšpiráciu shoegazom nezapriete, napriek tomu u vás gitará nehučí tak, ako napríklad u My Bloody Valentine. Je ti bližšia pesničková forma alebo sonické experimenty?

Viacero vecí na Sine Sine vzniklo tak, že na podklad, ktorý bol pôvodne zvukovým experimentom, boli neskôr navrstvené banálne popové pesničky. Potom je to vždy o nájdení jemnej rovnováhy medzi podkladom a motívom. V poslednej dobe však programovo idem úplne opačným smerom - od textu osekaného na nevyhnutné minimum smerom k melódii s nádejou, že spolu vytvoria nosnú plochu pre čosi viacrozmernejšie ako len plochý pop.

Ako vlastne hodnotíš tie známe reuniony shoegazových legiend, od My Bloody Valentine až po najnovší Slowdive?

Slowdive mali pre mňa osobne iba zopár veľmi silných momentov na Souvlaki, v ktorých má aj tak prsty Brian Eno. Ani prvý album Just for a Day ani Pygmalion ma až tak nedostali. Preto ani reunion nijak intenzívne nevnímam. Nový album My Bloody Valentine je však už iná káva...

Nylon Union

foto: Nylon Union


V pracovnom živote funguješ v Slovenskej akadémii vied. Čo je tvojou pracovnou náplňou?

Robím klinický výskum. Zaoberám sa vplyvom hormónov na imunitu a dôsledkami na vznik autoimunitných ochorení.

Viem, že je to trochu klišé otázka, ale dajú sa nájsť nejaké paralely medzi tvojou prácou a hudbou?

Veda aj hudba je pre mňa o skúmaní a hľadaní. Nedávno som v jednom rozhovore dokonca spomínal, že obe veci sú úplne prirodzene súčasťou môjho ja. Je fascinujúce ako po fáze experimentu a hľadania prichádza aj vo vede aj v hudbe druhá fáza a to konfrontácia s komunitou. V tejto fáze dostávaš odpoveď od recenzentov či publika, či sa podarilo posunúť hranice poznania, alebo prešľapuješ na mieste, ba dokonca či to čo robíš nie je úplný nezmysel. Trendom v súčasnom medicínskom výskume je personalizácia na základe drobných ale podstatných rozdielov napríklad genetickej výbavy a podobne. Je možne, že podobnou cestou personalizácie ide aj moja hudobná tvorba.

Pochádzaš z Popradu, existovalo v čase tvojho dospievanie niečo ako Podtatranská scéna?

V tých časoch sa hral vo všetkých popradských garážach klasický metal alebo hard rock. Naš jediný „akože“ spriaznený hudobný súbor boli The Way, ktorí hrali coververzie The Doors a Janis Joplin. Trošku sme si z nich preto robili srandu. V skutočnosti však malo albumy My Bloody Valentine Loveless a Isn't Anything nahraté asi tak 15 ľudí vrátane vtedajších členov This is Kevin. V Kežmarku však boli Cascoforum Revival a v Tatranskej Lomnici El Woody Hoo, s ktorými sme často veľmi radi kecali o muzike. Inak to bola dosť bieda.

This Is Kevin, v ktorých si hral, je ako jeden z pionierskych projektov slovenskej elektroniky určite zaujímavá kapitola. Ja som napríklad nikdy nevedel, že začínal so shoegazom.

Áno, na 90% to boli gitary, ale pohrávanie sa s elektronikou tam bolo od počiatku. Najskôr len cez gitarové krabičky a ešte počas nahrávania prvého dema si Roman (Ferianc, hlavná postava This Is Kevin – pozn. red.) požičal klávesy a spravil pesničku, ktorá sa neskôr chytila v Rádiu Ragtime. Keď sme sa v 1993 presťahovali do Bratislavy, hrávali sme náš pôvodný set aj s magnetofónom na pódiu. Potom prišiel drum'n'bass, ktorý sa najskôr volal jungle a sampling bol zrazu všade. Postupne sme sa názorovo začali líšiť, na prvom albume som spolupracoval iba minimálne.
Online verze stránky: http://www.muzikus.cz/publicistika/Nylon-Union-Pozdrav-od-Johna-Peela-sme-rozdychavali~03~brezen~2014/

Komentáře

celkový počet: 0

Buďte první...


 
 
 
&;

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.