přihlášení uživatele
přihlásit trvale na tomto počítači
vyhledávaní

bicíBubenícke postrehy VII - bubeník, basista - kamaráti z nutnosti

15.7.2007 | Autor: Alexander Strieženec | sekce: pro muzikanty - workshopy

Bubenícke postrehy VII - bubeník, basista - kamaráti z nutnosti

Bubenícke postrehy VII - bubeník, basista - kamaráti z nutnosti

Dobrá spolupráca medzi bubeníkom a hráčom basového partu je nadovšetko žiadaná v akejkoľvek hudobnej skupine. Títo muzikanti sú srdcom, hnacím motorom hudobného diania. Hladká súhra bubeníka a basistu spôsobí, že aj priemerná skupina môže znieť vynikajúco, naopak, darmo sú v skupine na týchto postoch hoci aj virtuózi, keď nedokážu spolupracovať.

Zvukový podklad basy a bicích je v dnešnej muzike dôležitou súčasťou soundu. Korene tohto zvukového ideálu treba hľadať ešte v prastarých nahrávkach vydavateľstva Motown. Od nástupu disco éry, od sedemdesiatych rokov sa tieto dva nástroje potom definitívne dostali do popredia, čo trvá až do dnešného dňa, cez rap a hip-hop až po štýl "drum & bass". Pritom aj bežné popové a rockové skladby sú fókusované na tvrdé, rytmické podklady.
Základným pravidlom je, že dobrá súhra medzi basistom a bubeníkom je výsledkom vzájomnej empatie, rešpektovania toho druhého. Tento článok je napísaný z pohľadu bubeníka, a ako taký predpokladá, že podobný článok by mohol vzniknúť aj z pohľadu basistov.

V ideálnom prípade bubeník a basista sa vzájomne počúvajú a svoju hru prispôsobujú tomu druhému. Problém nastane až vtedy, keď spoluhráč, basista ináč cíti rytmizáciu ako bubeník. Vo IV. diele tohto seriálu (Muzikus10/2006) sme sa zmienili o tom, že pulzácia sa dá chápať trojakým spôsobom: presne na dobu (Right on), na špici rytmu (On top) a trochu oneskorene (Laid back). Bubeník by mal byť pripravený na tieto eventuality. Vychádzajme z predpokladu, že každý basista sa snaží zahrať čo najlepšie, hoci zákonite sú medzi nimi aj také povahy, ktoré nerešpektujú, že bubeník je bossom rytmickej sekcie. Ale ani takým sa neoplatí hrať "naproti", nikam to nevedie, len to zoslabuje produkciu kapely. Uvediem situáciu, v ktorej sa ocitol bubeník Greg Hutchinson, keď mu začal šéfovať nedávno zosnulý kontrabasista Ray Brown. "Ray hral na špici rytmu, v jeho prípade to naozaj znamenalo On top. Stačilo sa naňho zavesiť a podklad šlapal. Aj som to chvíľu robil, ale potom, na jeho podnet som skúsil v mojej hre presadzovať vlastnú identitu. A čuduj sa svete, Ray sa mi prispôsobil. Vzájomne sme sa doplňovali. A fungovalo to, o čom svedčí aj osem albumov, ktoré sme spolu nahrali pre vydavateľstvo Telarc."

Je tu otázka, čo robiť, keď basista chápe ináč rytmus? Keď máme napríklad pocit, že kolega príliš to ženie dopredu, v žiadnom prípade sa mu nesnažme ukázať, aká je tá "správna" pulzácia. To by nijako nepomohlo. V tomto konkrétnom prípade je najlepšie sa s ním na začiatku spojiť, a potom v priebehu skladby sa ho snažiť "skrotiť". Proste, musíme sa naučiť s basákmi, ktorí majú odlišný cit, spolupracovať.

Ale dajme slovo aj druhej strane. John Patitucci je asi dostatočná autorita, jeho zoznam bubeníckych spoluhráčov je ako zo sna: Jack DeJohnette, Peter Erskine, Steve Gadd, Vinnie Colaiuta, Harvey Mason, Roy Haynes, Bill Stewart, Dave Weckl, a takto sa dá ešte pokračovať...

"Ľudia majú rôzne cítenie rytmu, a je pravdou, že niektorí basáci znejú dobre len s niektorými bubeníkmi. Ja som ale nechcel byť týmto limitovaný, takže som sa snažil naučiť sa každý spôsob chápania pulzácie. Snažil som sa vystihnúť osobitý ráz každého bubeníka, s ktorým sa mi podarilo spolu hrať, alebo nahrávať. Naštudoval som spôsob, ako hrali basisti, ktorí nahrávali v 60. rokoch pre Motown. Vtedy obyčajne bicie hrali jednoduchý part, zato basisti to poriadne napchali. Prišli roky sedemdesiate a osemdesiate a s tým aj funk, a bicie začali hrať oveľa zložitejšie, kým basisti sa k tomu prispôsobovali jednoduchšou hrou. Tak som sa naučil hrať aj úspornejšie. Zavesil som sa na veľký bubon, keďže v tých časoch tento nástroj často dominoval a snažil som sa hrať jednoduché groovy. Či hráš úsporne, alebo husto, hlavne, aby to šlapalo, aby to bolo "in pocket". Keď si vyberám bicistu pre moju kapelu, hľadám výlučne hráčov, ktorí majú dobrý time feel (cit pre štýlovosť). Mám rád bubeníkov, ktorí naozaj počúvajú ostatných, a kreatívne ich doplňajú."

A na záver citát od Terryho Bozzia: "Je fajn si zahrať s dobrým basistom, ale niekedy ma poteší, kde v kapele basista vôbec nie je..."

Psáno pro: časopis Muzikus 2007/01

Online verze stránky: http://www.muzikus.cz/pro-muzikanty-workshopy/Bubenicke-postrehy-VII~15~cervenec~2007/

Komentáře

celkový počet: 0

Buďte první...


 
 
 
&;

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.