muzikus.cz na

facebook twitter
přihlášení uživatele
přihlásit trvale na tomto počítači
vyhledávaní

bicíBubenícke postrehy (3) - ako cvičiť, ako sa dopracovať k cieľu

23.2.2007 | Autor: Alexander Striežinec | sekce: pro muzikanty - workshopy

Bubenícke postrehy (3) - ako cvičiť, ako sa dopracovať k cieľu

Bubenícke postrehy (3) - ako cvičiť, ako sa dopracovať k cieľu

Keď som vás s článkom z minulého čísla poriadne znechutil, musím pripomenúť, že sa vyjadrovali špičkoví majstri bicích. Na bežné hranie možno stačí vynaložiť menšie úsilie, ale aj tak je dobré dodržať určité zásady.

Dá sa o tom polemizovať, či je potrebné obetovať k bicím toľko času, no ani opačný názor, aký mal napríklad Buddy Rich, neobstojí. Jeho preslávená, a značne cinická, veta znie takto: "Keď si niekto nedokáže osvojiť niečo za hodinu, ten to nedokáže ani za štyri dni." No coment...
Vynikajúci bubeník Rodney Holmes, ktorý sa preslávil na albume Carlosa Santanu Supernatural, pred niekoľkými rokmi hral na Bratislavských jazzových dňoch ako člen skupiny Steps Ahead. Pred koncertom som sa ho vyzvedal na niektoré bubenícke technické záležitosti. Pre mňa najdôležitejším poznatkom bolo, že Holmes má svoje brejky vycvičené do tej miery, že ich hrá úplne reflexívne. A to aj tie veci, ktoré vyzerajú, že sú hrané spontánne.
Iný mladý talent, Greg Hutchinson (bubnoval napríklad s Betty Carter a Ray Brown) istý čas svojho života prežil v susedstve bytu, ktorý užíval jazzový velikán Marvin "Smithy" Smith. Cez tenkú stenu mal možnosť "sledovať" jeho cvičenie, a bol z toho šokovaný. Smith dokázal hrať jeden motív na bicích bez najmenšej zmeny dokola až dve hodiny...

Oba príklady svedčia o používaní cvičebnej metódy, ktorú odborníci nazývajú muscle memory, čiže svalová memorizácia. Základom tejto metódy je pomalé, bezchybné opakovanie určitého bubeníckeho motívu, alebo jeho segmentu. Tento úkon má trvať do tej doby, pokiaľ sa hranie tohto motívu nestane automatickým. Dôraz je na slovách: pomalé a bezchybné. Keď takto učiníme, naprogramujeme svoje telo, ale i mozog k určitej sérii pohybov, napríklad k brejku, ktoré potom pri hraní realizujeme automaticky, reflexívne. Samozrejme, memorizácia musí prebiehať dostatočne dlho. Koľko asi? Na to sa ťažko odpovedá, keďže je to vec výsostne individuálna. Tu nám môže pomôcť metóda, ktorú praktizuje virtuózny Rakúšan Thomas Lang. On chodil do skúšobne s notesom a zapisoval si čas venovaný jednotlivým bubeníckym motívom. Po nejakej dobe už bezpečne vedel odhadnúť, koľko času bude potrebovať na nacvičenie konkrétneho nového motívu. Je to veľmi efektívna a prospešná metóda a môže nám významne dopomôcť pri postavení účinného a realistického cvičného plánu. Ten je totiž ďalším kľúčom úspešného napredovania.

Joey Baron, kreatívny bubeník, ktorý doprevádzal takých partnerov ako Bill Frisell alebo John Scofield, vie o tom svoje: "Milujem bubny, a keď som začínal, obetoval som im šesť hodín denne. Po hodinových intervaloch som sa venoval technike, čítaniu z nôt, hodinu som cvičil aktuálnu úlohu od učiteľa, preberal som knižku Stick Control, hodinu som sa venoval ľavej ruke a hodinu som cvičil metličky."

Tu platí, že bez ohľadu nato, koľko času venujeme cvičeniu, mali by sme ten čas rozdeliť medzi jednotlivé bubenícke úkony. To znamená, že zvlášť sa venovať technike rúk, s dôrazom na ľavú ruku, ktorá je od prírody slabšia, zvlášť od pása dolu, a samozrejme prehrávať rôzne rytmy. A ani takt bez metronómu! Dôležité je si aj určiť priority, cvičiť všetko, ale niektoré, najdôležitejšie prvky uprednostniť. Doporučuje sa cvičiť pravidelne, pokiaľ je možné, denne, hoci na toto sa rôznia názory. Prominentný jazzový trubkár Winton Marsalis, ktorý určitý čas viedol seminár pre mladých jazzistov v New Yorks-kej Lincoln Center, doporučuje svojim žiakom cvičiť obdeň. Môj názor je, že cvičiť treba, pokiaľ je možné, každý deň. Po nejakom čase môže nastať stav precvičenosti (odborne: burn out), ale tento problém sa dá ľahko vyriešiť s niekoľkodňovou absenciou pri bicích.
Môžu byť zaujímavé poznatky, ktoré opisuje bubeník Al Foster. Tento sympaťák dobrých pár rokov pobudol aj u Milesa Davisa. Hovorí o tom, že keď sa chystal na nejaký významný koncert, nikdy nebolo účinné cvičiť intenzívne posledný týždeň. Naopak, pomáhalo, keď tak cvičil o týždeň skôr.
Najbližšie nazrieme do ďalšej veľkej bubeníckej témy, čo je tempo.

Psáno pro: časopis Muzikus 2006/09

Online verze stránky: http://www.muzikus.cz/pro-muzikanty-workshopy/Bubenicke-postrehy-3-ako-cvicit-ako-sa-dopracovat-k-cieu~23~unor~2007/

Komentáře

celkový počet: 0

Buďte první...


 
 
 
&;

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.