Bubenícke postrehy XXV - Koordinácia

Bubenícke postrehy XXV - Koordinácia
Bubenícke postrehy XXV - Koordinácia

Samozrejme nemám na mysli časovú koordináciu hráčskych príležitostí pre vyťaženého bubeníka. Píšem o koordinácii končatín pri bubnovaní. Tento problém „postihuje“ bubeníkov od konca éry tvz. double drumming. Od čias, keď veľký bubon a malý bubon začala hrať tá istá osoba, čiže po nástupe mechanickej nožnej šľapky. Stalo sa to niekedy začiatkom devätnásteho storočia. Potom pribudla hajhetka a s tým aj dôležitý prvok hráčskej techniky: základná swingová pulzácia sa z malého bubna presunula na činely. Tým pádom sa uvoľnila druhá ruka, čo otváralo ďalšie možnosti doplnenia základného rytmu.

 

„Any drummer is capable of developing a high degree of indenpendence, all that it takes is practice.“ Táto veta pochádza z inštruktážnej knihy Petera Erskina (Drum Concept and Techniques) a svojho času zohrala pre mňa dôležitú rolu v tom, že ma podnietila k nacvičeniu jazzovej doprovodnej techniky (comping), ktorej základom je nezávislosť končatín. Tá veta práve hovorí o tom, že každý bubeník je schopný osvojiť si vysoký stupeň nezávislosti. Predpokladom je len usilovný nácvik.

 

Podobná veta zrejme chýbala v prelomovej knihe Jima Chapina (Advanced Techniques for the Modern Drummer) z roku 1948, o ktorej bubeníci spočiatku pochybovali, že je vôbec hrateľná. Ich pesimizmus vyvrátil čas, dnes je podobná obťažnosť pri koordinácii končatín trendom. Keď si zalistujeme vo výbornej knihe Beyond Bop Drumming (John Riley, Manhattan Music), dostaneme obraz o tom, kam sa až bubenícka zručnosť vyšplhala.

 

To, čo Jim Chapin načrtol vo svojej knihe, sa stalo základom tzv. Four Way Coordinacion cvičeniam. Sú to paterny aktivizujúce ruky a nohy v rámci krátkych rytmických úsekov. „Je to stále jeden z najužitočnejších materiálov, čo sa týka jazzovej a swingovej koordinácie, pritom je ľahko adaptovateľný aj na funk a hip hop“ – vyhlásil o Chapinovej knihe vynikajúci bubeník Bill Bruford. Iným, dnes už klasickým materiálom, je New Breed, ktorý napísal Gary Chester a ktorý sa nedávno dočkal znovuvydania aj s CD nahrávkami autora (Modern Drummer Library).

 

Protikladom týchto paternov sú tzv. Lineárne cvičenia, ktoré začali aplikovať na začiatku sedemdesiatych rokov. Tu platí základné pravidlo, že v jednom momente zaznie len jeden nástroj. Keď kombináciu, povedzme, veľkého bubna, malého bubna a činelov zahráme vo veľmi rýchlom slede, vznikne kompaktný rytmický celok. Tieto paterny sa stali základom funky hudby a la David Garibaldi a tak isto sa hojne využívajú pri fussion music. Vznikli aj hybridné paterny, často nazvané Quasi Linear, ktorých základom sú lineárne paterny, v ktorých sa ale vyskytujú aj prekrývania dvoch nástrojov.

 

Na cvičenia koordinácie je nespočetné množstvo materiálu. Aj jeden z najslávnejších materiálov pre malý bubon, Stick Control sa využíva na takéto účely: rola pravej a ľavej ruky sa prenáša na ostatné končatiny. Pre zarytých rockerov by som odporučil inštruktáž: Four Way Independence for Rock Drummer (Joel Rothman). Celkom aktuálnou a efektnou inštruktážou je na trhu publikácia s názvom: Independence on the Drumset. Napísal ho Ricky Sebastian, pedagóg-bubeník z uznávanej školy Drummers Collective.

 

Až do „nadľudskej“ úrovne dostal bubenícku koordináciu Marco Minnemann. Nie je jediný, patrí do generácie bubeníkov, ktorí v poslednej dekáde značne ovplyvnili smerovanie bubnovania a o ktorých sa chystám v blízkej budúcnosti písať (Virgil Donati, Jojo Mayer, Thomas Lang, Mike Mangini, Horacio „El Negro“ Hernandez atď.).

 

Nemec Marco Minnemann je zaujímavá osoba. Od šiestich rokov hrá na klavíri a na gitare. Nedávno vydal dvojité CD album s názvom Contaire de la Chanson. Obsahuje jeho tridsaťšesť! pesničiek, v ktorých všetky nástroje, vrátane spevu, nahral on sám... Čo vymyslel v oblasti bubnovej súhry je naozaj obdivuhodné. Základom je, že biciu sadu rozdeľuje na pravú a ľavú stranu. Jeho cvičenia prebiehajú medzi pravými a ľavými končatinami nezávisle. Potom sa stane, že hrá medzi ľavými končatinami paradidle a s pravými trebárs ratamacue. Napriek obťažnosti týchto cvičení, jeho prvá kniha Extreme Interdepence sa predávala mimoriadne dobre, tak isto aj jeho DVD (Extreme Drumming a Marco Show). Nový knižný materiál (Maximum Minnemann) túto koncepciu ďalej rozvíja.

 

Nedávno sa časopis Modern Drummer opýtal pätnástich prominentných bubeníkov, ako riešia nácvik ťažkých, komplikovaných paternov. Nič nového som sa nedozvedel: pri cvičení treba patern rozkúskovať a veľmi spomalene nacvičiť. Pritom dôraz je na tom poslednom. Stále platí: Practis Makes Perfect.

Psáno pro časopis Muzikus