muzikus.cz na facebook twitter
přihlášení uživatele
přihlásit trvale na tomto počítači

bicíBubenícke postrehy XXII - Čo tak si zasólovať II.

5.12.2008 | Autor: Alexander Strieženec | sekce: pro muzikanty - seriály

Bubenícke postrehy XXII - Čo tak si zasólovať II.

Bubenícke postrehy XXII - Čo tak si zasólovať II.

Bicie sóla sa dajú rozdeliť na tri základné formy. Prvý typ sól sú také, ktoré vlastne nahradzujú alebo kopírujú melódiu skladby, tým pádom majú ohraničený rozsah. Také sú už v minulom čísle spomenuté "tanečné" sóla v skladbách TopsyWipe Out. Ale také sú aj známe striedačky po štyroch alebo po ôsmich taktoch (v odbornej terminológii ich nazývajú: trading 40˜s, trading 80˜s, etc). Tieto sólička (ja ich nazývam "trejdovačky") sa rozšírili s nástupom bebopu. Ako motív sóla sa často používajú rytmické podoby melódie zo skladby alebo posledný rytmický motív improvizujúceho kolegu, povedzme saxofonistu. Niekedy bubeník jemu určený priestor vypĺňa voľne, tak, že v jeho sólach sa objavuje len "duch" príslušnej skladby. Pre bubeníka v týchto sólach je vari najväčším problémom dodržiavanie počtu dôb určených pre bicie. Jestvuje mnoho pomôcok, ktoré napomáhajú orientovať sa v štruktúre skladby. Jedna z možností je nacvičiť dvojtaktné frázy, z ktorých sa potom "poskladajú" sóla. Iná možnosť je v duchu si pospevovať melódiu skladby a podľa toho sa orientovať. Steve Smith tento spôsob zjednodušil: pospevuje si modelový, melodicky zjednodušený popevok, prispôsobený na jednotlivé piesňové formy. Napríklad: dvanásťtaktový na blues, tridsaťdvataktový na ďalšiu, veľmi rozšírenú piesňovú formu v jazzových štandardoch, zvanú rhythm change.

Iný typ sóla sa hrá nad opakujúcu sa melodickú figúru (vamp) hranú basou, klavírom alebo gitarou. Tu nám zas pomôže slávny Take Five, kde Morrelovo sólo podfarbuje ostinátový motív klavíra a basy. Sólo hrané na vamp môže byť ohraničené alebo voľné. Takýto spôsob obľubuje napríklad Dave Weckl: "Mám rád sóla nad vamp, lebo si myslím, že sú viac muzikálne. Niečo sa deje pod mojím sólom, ktorému sa musím prispôsobovať. Vnímam to ako taký vlniaci sa koberec pod mojou hrou. Väčšinou bubeníci doprevádzajú ostatných muzikantov. Je skvelé, keď sa to zrazu otočí..."
Po ukončení voľných sól, sa bubeník spravidla vracia do skladby s vopred dohodnutou frázou, ktorú v muzikantských kruhoch nazývame lead-in. Takto je to pri hraní na vamp, ale takto je aj u tretej skupiny sól, ktoré sú totálne voľné, čiže free.

Tie sa rozšírili ešte v big bandovej ére a táto forma sa využíva dodnes v jazzovej aj v rockovej hudbe. Je v nich dovolené všetko, vrátane zmeny tempa. Tie sú možno aj nutné, keďže tie sóla sa neustále predlžovali. Aby sa udržala pozornosť publika, okrem zmien v tempe, využívali bubeníci rôzne triky, šaškovania, ako točenie paličiek, alebo hranie na bubnových hardware-och. Od éry big bandov nastala poriadna zmena: bubeníci sa z hudobníkov druhého rangu stali sólistami. Ocitli sa v strede pozornosti, stali sa atrakciou. A neraz hrali aj za lepšiu gážu ako ostatní muzikanti. Gene Krupa, Buddy Rich, Louie Bellson boli naozaj hrdinovia svojej doby. To samozrejme vyvolalo obdiv, ale aj žiarlivosť u  kolegov. Poučná je historka, ktorú porozprával Joe Morello: "Keď som nastúpil do Dave Brubeck Quartet, hrali sme niekoľko nocí v slávnom klube Blue Note. Prvý večer som po mojom sóle zožal standing ovation. Keď sa to na druhý deň opakovalo, saxofonista Paul Desmond (autor skladby Take Five) po sóle opustil javisko a odobral sa do šatne. Brubeck prerušil kolo a išiel za ním. Desmond mi dal na výber: buď on alebo ja odídem z kapely! Dovtedy bol hviezdou na javisku a ťažko znášal, že aj niekto iný má čo len podobný úspech. Nakoniec ma Dave podržal a neskôr s Paulom sme sa stali dobrí priatelia." V jednom rozhovore na túto udalosť Paul Desmond reagoval svojsky: "Po bubnovom sóle čo ešte môže nasledovať? Strelba z kanónu?"

Bicie sóla majú svoje zákonitosti , ktoré priblížime cez rockového bubeníka Neila Pearta: "Moje sóla sú postavené ako nejaký príbeh, majú začiatok, dej aj koniec. Aj keď základ sóla mám v hlave uložený, ostane priestor aj pre improvizáciu. Niektoré použité motívy hrám už roky, iné sa rodia v momente hrania a už nikdy nemusia byť použité."

Nie všetci slávni bubeníci cítia potrebu si zasólovať. Dokonca aj v big bandových časoch nájdeme výnimky. Legendárny Dave Tough, o ktorom bolo známe, že "šliapal" s mimoriadnym elánom, vôbec nesóloval. Ani rocková ikona Ringo Starr nebol sólistom, známe je len jeho osemtaktové sólo v skladbe The End. A neviem o tom, že by sa Charlie Watts z Rolling Stones niekedy odhodlal k bubeníckej exhibícii.
Je to ich voľba. Bicie sólo je čerešnička na torte. A tá torta je perfektná, kreatívna hra s kapelou.

Psáno pro: časopis Muzikus 2008/04

Online verze stránky: http://www.muzikus.cz/pro-muzikanty-serialy/Bubenicke-postrehy-XXII-Co-tak-si-zasolovat-II~05~prosinec~2008/

Komentáře

celkový počet: 0

Buďte první...


 
 
 
&;