muzikus.cz na

facebook twitter
přihlášení uživatele
přihlásit trvale na tomto počítači
vyhledávaní

bicíBubenícke postrehy XLII - Monotematicky: Greg Hutchinson

19.9.2010 | Autor: Alexander Strieženec | sekce: pro muzikanty - seriály

Bubenícke postrehy XLII - Monotematicky: Greg Hutchinson

Bubenícke postrehy XLII - Monotematicky: Greg Hutchinson


Niekedy ani nevieš, ako sa dostaneš k vážnemu zážitku. Stačí telefonát od kamaráta a zrazu sa ocitneš na koncerte, kde hrá bubenícka hviezda svetového formátu. Ten bubeník sa volal Greg Hutchinson.

V bratislavskom klube Za zrkadlom zahral so skupinou Joris Roelofs Quartet. Celý koncert som sledoval z boku, z blízkosti tak dvoch metrov - ideálne miesto na bubenícku „špionáž“. Počas koncertu som došiel na závažné spoznanie, vynorila sa mi definícia bubeníka-génia. Je to ten, ktorý počas hrania zahrá toľko výnimočných bubeníckych fígľov, že to až nestačíte sledovať a registrovať. V pauze som ho požiadal o rozhovor, ktorý bol nasmerovaný k odhaleniu jeho hráčskych tajomstiev. Bolo cítiť, že Greg Hutchinson rád rozpráva o bubeníckych záležitostiach.

Najviac ma zaujala vaša ľavá ruka. Máte ju perfektne vycvičenú. Hráte s ní až neuveriteľne rýchle parciálne trioly, ktoré doplňujú swingovú pulzáciu.

Prezradím vám, čo možno nie je o mne veľmi známe: som ľavák, hrajúci na sade pre pravákov. To mi poskytuje výhodu pri hre v určitých frázach. Ale všeobecne si myslím, že treba sa zameriavať na ľavú ruku. Moji bubenícki hrdinovia ako Art Blakey a Tony Williams ju mali perfektnú, tí sú pre mňa vzorom.

Skoro celý čas ste držali paličky tradičným spôsobom. Pritom všeobecne sa uznáva, že hra s mached grip je ľahšia, pohodlnejšia. Hráte tradične k úcte vašim vzorom?
Ja o tom neviem, že by matched grip bol prirodzenejší, pre mňa je prirodzené tradičné držanie, nijak ma neobmedzuje. Používam dosť aj ten druhý spôsob, záleží na tom, akú hudbu práve hrám. Pri jazze tradičné držanie prevláda, ale aj tam to striedam, ako to striedali aj Art Blakey a Tony Williams.

Je o vás známe, že hráte rôzne druhy muziky, reggae, funk, rock a samozrejme jazz. Ktorú z nich ste si obľúbili najviac?

Ja mám rád „hudbu“ ako takú, nie len jazzovú hudbu. Vyrastal som na trinidadskej muzike, už od detstva som bol členom skupiny, v ktorej bubnoval aj môj otec Melvin Hutchinson, ktorý pochádza z tej oblasti. Hrávali sme reggae, soca a podobné štýly z ostrovov. Potom som si obľúbil jazz, a ako mladý samozrejme som prejavil záujem aj o rock a funk. Myslím si ale, že zo všetkých štýlov je jazz najťažší. Tu musíte každú chvíľu interaktívne reagovať na spoluhráčov, to v inej muzike nemáte.

Hráte na vypožičaných bubnoch Gretsch, ktorých vlastníkom je bratislavský bubeník Jožko Döme zvaný „Iši“. Vy ste ich ale preladili, osemnástka veľký bubon znie skoro ako tom. Hráte na ňom spôsobom hell down, čiže pätou dole...

Ladenie prispôsobujem k štýlu muziky, ale všeobecne platí to, že ladím veľmi otvorene znejúci (ringy) zvuk. Verím tomu, že bicie musia znieť, preto ich nijak netlmím. Hell down používam jedine pri „hladkaní“ veľkého bubna (feathering), čo sa vyskytuje len v jazzovej hudbe. Ináč dvíham pätu. Aj rozmery bubnov striedam: v rockovej a funky hudbe často používam aj 24” veľký bubon.

Zaujala ma aj vaša hra s metličkami...

Zbožňujem hru s metličkami. Veľmi mi vtom pomohol môj učiteľ Kenny Washington (na to Greg vytiahol svoj telefón iPhone a pustil metličkový pattern na malom bubne, ktorý preň nahral Kenny Washington).

Okrem otca ste mali dvoch slávnych učiteľov - Kennyho Washingtona a učil vás aj Marvin „Smitty“ Smith. Ako títo dvaja ovplyvnili vašu hru?

Kenny sa nikdy nesprával ako učiteľ, skôr mi radil, než by ma učil. On bol aj ten, kto ma upozornil na dôležité jazzové platne s bubeníkmi majstrami. Dosť času sme zabrali aj s cvičením správnej pulzácie na rajdke. Medzičasom sme sa stali aj rodina, Kenny zobral za ženu moju tetu.
Ku Marvinovi „Smitty“ Smithovi som sa dostal z jeho iniciatívy. Býval vedľa nás, počul ma cvičiť, tak zazvonil. Sadol si za moje bicie a zahral „strašný“ groove... Bolo to ešte v roku 1985. Začal ma učiť, postupne sme prebrali všetky základné inštruktáže: knihy od renomovaných učiteľov ako Tedy Reeda, Charlieho Wilcoxona a Jimiho Chapina. Dosť bazíroval na rudimentoch a prebrali sme aj starú metličkovú školu od Phillyho Joea Jonese.

Zo spomenutých inštruktáží je „zabíjacká“ hlavne kniha od Wilcoxona (Modern Rudimental Swing Solos). Určite vám to zabralo kopu času. Cvičíte stále?

Milujem cvičiť! Veľmi mi otvoril oči práve Marvin „Smitty“ Smith. On dokázal hrať nejaký sólový motív aj dve hodiny, bez toho, že by to zmenil. Toto som prebral od neho, niekedy hodiny hrám len základný swing na rajde. Inokedy takto cvičím jemné štyri na veľkom bubne (feathering) alebo prehrávam dokola nejaký groove dovtedy, dokedy ho nezahrám s úplnou ľahkosťou.

Zdá sa mi, že pokiaľ ide o jazzovú hudbu, dosť vám záleží na rajde...

Je alfou a omegou u bicích v jazze. Rajda musí swingovať aj samotná, bez hajtky a ostatných nástrojov. Vypočujte si skladbu Blues No. 2 ( Milesa Davisa, album Circle in the Round), hrá tam Philly Joe Jones, rajda div že nevybuchne. Ten výbuch je ale pod kontrolou. Keď učím - to sa niekedy stáva - tak u mojich žiakov tiež preferujem tento nástroj.

Hrali ste s basistami, velikánmi ako Rayem Brownem a Christianem McBrainem, boli ste členom tria, ktoré sprevádzalo speváčku Betty Carter. Veľké osobnosti, ktoré pritom boli s hudobnou náturou odlišné...
S Rayom Brownom sa hralo ľahko, stačilo sa naňho zavesiť a len šliapať. On hral na špici rytmu (on top) a vlastne ťa ťahal. Časom som sa odvážil viac presadzovať aj svôj spôsob frázovania. Nakoniec to bolo o tom, že „niečo dať a niečo dostať“. Keď som po troch rokoch od neho odišiel, už som bol na úplne inom leveli, ako keď som k nemu nastupoval. Spolupráca s Christianom McBrainom bola o niečom inom. On je posadnutý s groovemi, jeho vášňou je rhythm & blues okolo Jamesa Browna, takže má iný prístup k basovým linkám. U Betty Carter som zas bol nútený vycvičiť perfektný up swing. Niektoré skladby šliapali v závratných tempách (up tempo), a pritom sme ich hrali strašne potichu. Ona mala zvyk pred vystúpením otestovať kapelu, ako sme pripravený, či sme neprišli unavený do kšeftu. Ako úvodnú skladbu sme zvyčajne zahrali jednu super rýchlu vec v triu, až potom sa k nám pridala ona. Ja na týchto testoch som vždy obstál, vždy som bol „ready“.

Na konci koncertu som zašiel za ním na javisko, požiadať ho o venovanie pre náš časopis. Práve odkladal svoje čineli. Žiadny technici, pomocníci, všetko balil sám. Napísal venovanie, no podpísať ho zabudol. Nečudo, bol zaneprázdnený, musel si odložiť aj bubny...

Bubenícka múdrosť
Rytmy nikdy necvičím s metronómom, myslím si, že poskytuje strojový feeling. Metronóm pomáha pri cvičení techniky na malom bubne alebo na pade, ale rytmy majú byť trochu elastické. (Greg Hutchinson)

Portrét: Greg Hutchinson

Je veľmi široko orientovaný bubeník, aj keď najviac je známe jeho pôsobenie na poli jazzu. Narodil sa v roku 1970 v newyorkskej štvrti Brooklin. Jeho otec pochádzal z Trinidadu, sám bol úspešným bubeníkom, špecialistom na karibskú muziku. Okrem otca Grega učili aj dvaja renomovaný bubeníci, Kenny Washington a Marvin „Smitty“ Smith.

Greg začal svoju profesionálnu kariéru vo veku 17 rokov, vystriedal niekoľko kapiel z druhej línie newyorkskej scény. Mal dvadsať, keď sa dostal do tria Betty Carter, kde pobudol dva roky a nahral s ňou dva albumy (You’re Mine, I’m Yours a Droppin Things). Medzitým ho pozval slávny saxofonista Joe Henderson k nahrávaniu svojho albumu Lush Life. Jeho cesta potom viedla do Roy Hargrove Quartet, s talentovaným trubkárom tiež nahral niekoľko albumov (Vibe, Tenors of our Times atď.). Hargrove ho odporučil k Rayovi Brownovi, odkiaľ práve odchádzal Jeff Hamilton. S Brownom to bolo plodné obdobie, nahrali spolu osem albumov pre firmu Telac.
O Hutchinsonovej všestrannosti vypovedá album Family Afair. Pri nahrávaní tohto nosiča mu šéf projektu, basista Christian McBrain dával zvláštne inštrukcie: „Hraj niečo také, o čom si poslucháči myslia, že nevieš zahrať...“

Známa je aj jeho spolupráca s Joshua Redman Quintet. Hral s Redmanom už na jeho debutovom albumu a po rokoch s ním znovu nadviazal kontakt, po tom, keď jeho skupinu opustil iný vynikajúci bubeník Brian Blade. Greg ostal verný aj speváčkam, nahrával s Diana Krall a za album What’s a Little Moonlight s Dianne Reeves obdŕžal dokonca cenu Grammy.

Bicie: V minulosti hral na Yamaha Maple Custom, dnes najčastejšie používa model Absolute Maple Nouveau
1 5,5” x 14” Snare
2 8 x 12” tom (niekedy aj
3 14 x 14” floor tom
5 14 x 18” bass drum (niekedy: 20”)

Činely: Zildjian
A 14” hi-hats (staré „káčko“)
B 20” K Constantinople crash/ride
C 22” K Constantinople ride
D 18” K Constantinople crash

Paličky: Zildjian Jazz model
Metličky: Zildjian

Bubenícke postrehy XLII - Monotematicky: Greg Hutchinson

Bubenícke postrehy XLII - Monotematicky: Greg Hutchinson


Inštruktáž:
Michael Packer
Bass Drum & Hi-Hat Technique
Applying the Moeller Technique to the Bass Drum


Nenájdete veľa inštruktáží, ktoré sa zaoberajú technikou „od pása dole“. Michael Packer bubeník-pedagóg ponúka už druhú takú ponúku.
Packer študoval súkromne u pedagógov zvučných mien ako Ralph Humphrey, Freddie Gruber a učil ho aj jazzový prominent Jeff Hamilton.
Prezentoval sa inštruktážnou knihou Feet, Don’t Fail Me Now, ktorá je zameraná na ostinátové cvičenie veľkého bubna a hajhetky. Podobne je tematizované aj jeho nové DVD, ktoré zachádza ešte do väčšej hĺbky tejto dôležitej problematiky. Naviac tento materiál aplikuje dnes tak veľmi preferovanú Moellerovú techniku na dolné končatiny. Obsahuje aj buklet so všetkými ukážkami DVD.

Vydavatel: Hal Leonard

Psáno pro: časopis Muzikus 2010/01

Online verze stránky: http://www.muzikus.cz/pro-muzikanty-serialy/Bubenicke-postrehy-XLII-Monotematicky-Greg-Hutchinson~19~zari~2010/

Komentáře

celkový počet: 1

ičič  ajaj

     
 
 
&;

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.