Bubenícke postrehy LXII - Chvála kapelám

Bubenícke postrehy LXII - Chvála kapelám
Bubenícke postrehy LXII - Chvála kapelám

Súhlasím s názorom, že okolo nás behá kopa vynikajúcich hudobníkov. Niektorí sú pekne namyslený. Iný sú trebárs namyslený, ale pritom aj vynikajúci. Oproti tomu, vynikajúcich kapiel je už akoby menej...

Kedysi byť členom hudobnej skupiny niečo znamenalo. Aj dnes niečo znamená, ale v minulosti to bola úžasná pocta. Dnes hocikedy muzikant hrá aj vo viacerých kapelách, je to úplne normálne. Kedysi by sa to považovalo za zradu. Vtedy boli skupiny skalopevné kolektívy, ktoré držali pokope. A fanúšikovia sa správali ako priaznivci futbalových manšaftov. Renomé hudobníka sa devalvovalo, niekde som počul, že v USA je v hierarchii spoločenského uznania tesne po smetiaroch.

 

Samozrejme nie je kapela ako kapela. Ako bomba zarezonovala správa, že Dream Theatre opúšťa Mike Portnoy. Hral v kapele dvadsaťpäť rokov a prispieval aj autorsky. Pozornosť sa okamžite sústredila na jeho nástupcu. Samozrejme adeptov bolo niekoľko tisíc, na webe nájdeme kopu samozvaných nominantov. Niektorý hrajú skutočne vynikajúco. Dream Theatre - veľmi prezieravo - usporiadali konkurz pre nového bubeníka, uvedomujúc si, že z toho môžu finančne aj marketingovo profitovať. Pozvali sedem svetových bubeníkov, menovite to boli: Virgil Donati, Mike Mangini, Thomas Lang, Marco Minnemann a možno trochu menej známi búchači Derek Roddy, Aquiles Priester a Peter Wildoer. Výsledkom je trojdielny video dokument, ktorý prináša momenty toho nezvyčajného konkurzu. Na webe ho nájdete pod názvom Dream Theater - The Spirit Carries on Episode (jedna až tri). Pre mňa je to skvelá možnosť pozrieť sa do zákulisia tohto výnimočného súperenia. Beriem aj názor tých, ktorý hovoria o „hlúpom konkurze“, súhlasiť s tým ale nemôžem. Poznajúc pôsobenie týchto bubeníckych velikánov na hudobníckej scéne, obdivujem, že sa dali nahovoriť na takúto konfrontáciu. Veď vybraný mohol byť len jeden z nich... Kritici tohto dokumentu zväčša poukazujú na jeho komerčnosť, čo je asi pravda, v prípade, že z toho vznikne DVD, určite prinesie veľké zisky pre aktérov. Na druhej strane vzrušujúca je už len možnosť nazrieť do skúšobne Dream Theatre. Skúšky sa diali v newyorskom S.I.R Studios, kam postupne prichádzali bubeníci, každý v inom termíne. Mali tam pripravenú megasadu bicích značky DW. Bubeníci mali na prípravu týždeň. Ako povinné skladby, ktoré každý zahral s Dream Theater, si vybrali poriadne pecky: A Nightmare to Remember, The Spirit Carries on a The Dance for Eternity. Bola aj ďalšia zaťažkávajúca úloha, v rámci jamovania úryvok netypicky zadelenej muziky, ktorú mali bubeníci zahrať bez prípravy. A veru nie všetci sa chytali... Povinné skladby väčšina z nich zvládla úžasne. No Mike Mangini ešte úžasnejšie... Zvládol to technicky tak, akoby už roky hral v tejto superkapele. Zaujalo ma (určite aj Petrucci a spol.) jeho osobné vyžarovanie, gestá, jeho spolužitie s muzikou. Cena jeho triumfu je o to väčšia, že predbehol také mená ako Virgil Donati, Thomas Lang a Marco Minneman, ktorá sú absolútne svetovou špičkou. Všetci sa chceli stať členom kapely s veľkým „K“.

 

Súčasťou dokumentu je aj scéna, keď sa Mangini telefonicky dozvie, že do Dream Theatre vybrali práve jeho. Zavolal mu spevák James LaBrie a trochu teatrálne ho pozval do ich „rodiny“. Následnú salvu emócií by žiadny herec nedokázal nasimulovať... Mangini sa práve stal členom jednej najznámejšej skupiny sveta. Skupiny, ktorá napríklad v roku 2008 predala desať milión albumov. A to v čase, keď sa skôr nosí albumy napaľovať ako kupovať. Nečudo, že mal z toho obrovskú radosť. Dream Theater je Dream Theater, no mám za to, že hudobník, hoci menej známej, ale fungujúcej kapely je silnejší, hodnotnejší ako muzikant bez kapely. Prečo je to teda tak, že si skvelí hudobníci nenájdu svoju „rodinu“. Prečo sú často „už po“ a „ešte pred“ angažmánom. Byť členom skupiny si vyžaduje totiž niečo viac, ako spoľahlivo zahrať. Vedieť sa prispôsobiť aj ľudsky, zdá sa je ťažšie ako zvládnuť repertoár. Ani bez jedného sa ale nezaobídeme...

 

Bubenícka múdrosť

Milujem spôsob, ako Mike Portnoy hrá s Dream Theater, no nechcem, ani ho nebudem kopírovať. On je on, a ja som ja... (Mike Mangini)

Psáno pro časopis Muzikus