Motörhead - Súdny deň v Rimavskej Sobote

Motörhead - Súdny deň v Rimavskej Sobote
Motörhead - Súdny deň v Rimavskej Sobote

Koncert skupiny Motörhead na letnom open-air festivale Rock Pop Corgoň v Rimavskej Sobote bol tým správnym argumentom, prečo by ľahko mohlo dôjsť k omylu pri podceňovaní hudby, ktorá sa zdá na prvý pohľad jednoduchá až primitívna. Legendárna britská rocková skupina dokázala, že má stále na to, aby svoju atómovú energiu mohla z pódia doslova rozdávať.

Motörhead - Súdny deň v Rimavskej Sobote
Motörhead - Súdny deň v Rimavskej Sobote

Pod dojmom z ich koncertu sa prídavné mená ako jednoduchý menili na priamočiary a primitívny na sugestívny. Lemmy spieval do typicky zalomeného mikrofónu, akoby sa otvárali brány pekla, Phil Campbell prikuroval elektrónkami svojich Marshallov a to všetko sa odohrávalo v divokých galopoch diktovaných skresleným zvukom basgitary Rickenbastard. Celá porcia tohto šťavnatého mäsa bola naviac okorenená nečakanou dôslednosťou rytmiky, ktorá valcovala všetko, čo jej prišlo pod kolesá s presnosťou na stotiny milimetra. Človekom, ktorý má leví podiel na tom, že punkovo-motorkárska razancia si zachovala vlastnú tvár a neokázalú inteligenciu, je vynikajúci inštrumentalista, bubeník švédskeho pôvodu Mikkey Dee. Vzhľadom k tomu, že Mikkey je členom Motörhead už od roku 1992, iste má čo povedať v mene skupiny, ale aj v mene svojho pohľadu na bubnovanie a hudbu.

 

V čom tkvie neustála príťažlivosť kapely, ktorá sa za tridsať rokov svojej existencie takmer nezmenila?

Skutočne to nespočíva v našom imidži. Motörhead je tým, čím je. Nepokúšame sa byť niekým, kto v skutočnosti nie sme. Sme rokenrolová kapela, píšeme takú hudbu, hráme naživo a snažíme sa to robiť ako najlepšie vieme. Myslím, že práve v tom je to tajomstvo. Imidž mnohých kapiel v súčasnosti je veľmi falošný len kvôli tomu, aby sa čo najviac priblížili deťom, ktoré majú kupovať ich platne. To je ale až príliš priehľadné.

Viete si vo vašej hudbe predstaviť nejaký experiment, napríklad použitie prístrojov alebo samplov?

Nie, to fakt nie je nič pre Motörhead. Iba keby niečo skutočne pasovalo do konkrétnej skladby, možno by sme to skúsili, pretože nie sme v zásade proti tomu. Naše experimentovanie sa však odvíja v polohe komponovania. Napríklad na poslednej platni Hammered sa nachádza dosť skladieb, o ktorých sa nedá povedať, že by to boli typické pesničky skupiny Motörhead.

Ako by ste charakterizovali váš štýl bubnovania?

Pokúšam sa mať čo najširší záber. Pre porovnanie si môžete pustiť albumy Halloween, na ktorých som bubnoval ja. Všade, počnúc technickými albumami King Diamond, až po priamočiary rock & roll Motörhead, sa snažím byť dostatočne úderný, ale čo je pre mňa najdôležitejšie je, aby som bol veľmi dobrý pri každom(!) koncerte. Nepodarí sa vždy byť absolútne super, ale snažím sa, aby moja latka bola nasadená čo najvyššie.

Ktoré skupiny mali vplyv na váš hudobný vývin?

Ešte stále ma dokážu uchvátiť skupiny ako Deep Purple. Videl som ich pred pár týždňami v Belgicku. Sú to muzikanti, ktorí majú už šesťdesiat rokov a stále hrajú neuveriteľne dobre. Poznám a niekedy dokážem oceniť aj mnohé dnešné skupiny, ktorých hudba ma až tak neoslovuje, ale v mojich očiach patria k najväčším v biznise a majú môj rešpekt.

Lemmy povedal, že kapela, ktorá začína byť akceptovaná, je de facto mŕtva.

V mnohom to znamená, čo som už povedal. Na druhej strane sú tu skupiny ako AC/DC alebo Metallica, ktoré sú slávne a zostali verné svojmu štýlu. To sú ale skôr výnimky, ale pre väčšinu kapiel by bolo lepšie, keby namiesto neustáleho vychádzania v ústrety fanúšikom, producentom a nahrávacím spoločnostiam vydali iba jeden-dva naozaj silné albumy a stiahli sa zo scény.

 

Nie je škoda, že Lemmyho zaujímavé texty bývajú niekedy zatienené hudbou?

To je dané hlavne spôsobom jeho spevu, ktorý je síce dosť ťažko zrozumiteľný, na druhej strane výrazovo perfektne ladí s hudbou. Oplatí sa ale dať si tú námahu a prečítať si texty z bookletu, pretože mnohé z nich sú naozaj skvelé.

Čo cítite po koncerte, ste plný adrenalínu?

Predovšetkým som veľmi unavený. Trvá mi aj celú hodinu, kým sa dostanem do pôvodného stavu. Ale je to viac mentálna než fyzická únava.

Bojujete navzájom o svoj názor?

Áno, ale zostáva to v rodine. Riešime rozpory tak, že nám to pomáha a bez občasných nezhôd by ani nebolo to pravé vzrušenie.

Čo považujete za svoju najsilnejšiu stránku?

Jednoznačne energiu, ktorú do hry vkladám. Zatiaľ čo niektorí bubeníci zveľaďujú, povedzme, techniku hry na dvoch kopákoch, iní zase na malom bubne, ja sa snažím byť prosto veľmi energickým hráčom. Práve túto moju stránku oceňujú aj iní muzikanti. Stalo sa, že za mnou po koncerte prišli chlapci z Deep Purple alebo Thinn Lizzy s tým, že na nich zapôsobila práve tá sila, ktorú vnímali z môjho bubnovania.

Stať sa bubeníkom legendárnej kapely teda nebolo vašim prvotným zámerom?

Nie. Už počas hrania s King Diamond som dostal niekoľko lákavých ponúk, no všetky som odmietol. V istom období som však začal mať plné zuby všetkých tých technických vecí, chcel som skúsiť čosi jednoduchšie, priamočiarejšie. Muzika Dokken mi v tomto ohľade maximálne vyhovovala. Mal som rád ten ich staromódny štýl práce. Bolo to fantastické a navyše som si užil kopec zábavy. Po pár rokoch som si ale uvedomil, že zo mňa nikdy nebude popový bubeník. Ja som totiž, ako som už spomínal, dosť silový hráč. No a v tom období mi opätovne zavolal Lemmy a ja som sa rozhodol jeho ponuku prijať.

Používate nejaké špeciálne vybavenie, napríklad šlapky?

Nie, používam bežné DW.

Kde pri hre držíte pätu?

Vo vzduchu.

Keď píšete nejakú hudbu, počujete najprv rytmus bicích?

Niekedy áno, ale nie vždy. Niekedy ma napadne ako prvý nejaký riff, ktorý zaspievam Philovi, aby ho skonkrétnil na gitare.

Hráte okrem bicích aj na iné nástroje?

Áno, hrám trochu na piano a na gitaru.

Používate pri komponovaní počítač, alebo nejaké mašinky na "zapamätanie" tém?

Nie. Čo si nezapamätám sám, to nezložím.

Ako vyzerá vaša príprava do štúdia?

V zásade väčšinu hudby píšeme ja a Phil (gitarista), pričom Lemmy má na starosti hlavne texty. Pred tým než vstúpime do štúdia, pracujeme na jednotlivých skladbách asi tak mesiac a pol.

Počas nahrávania v štúdiu hráte spoločne?

Nie, najprv nahrávam sám bicie. Ostatnú hudbu si pritom spievam v duchu. Nahrávam bez podpory playbacku zo slúchadiel aj bez kliku. V réžii mi merajú čas stopkami a keď som naozaj mimo, zastavia ma.

Presne si teda pamätáte, čo práve nasleduje?

Nie vždy. Niekedy viem, čo mám zahrať, ale spravím niečo iné. Tiež dosť improvizujem a ostatní sa potom chytajú toho, čo sa mi podarí.

Myslíte si, že vám hranice produkcie Motörhead umožňujú naplno ukázať, čo vo vás skutočne je?

V istých skladbách áno. Ja necítim potrebu hrať počas každej skladby sólo. To by túto kapelu zničilo. Všetko je to o tom, dokázať potlačiť svoje ego. Dvadsaťdva rokov brázdim pódiá po celom svete. Keď zaznie meno Mikkey Dee, ľudia vedia, o koho ide a to je pre mňa najdôležitejšie.

Nevadí vám, že mnohým sa zdá byť produkcia Motörhead až príliš jednoduchá?

Tak to je omyl. Nič ťažšie som v živote nehral.

Máte na mysli technickú stránku?

Po všetkých stránkach. Všetko sa zdá byť jednoduché až do chvíle, kým spolu nezačneme pripravovať album. S King Diamond by som s kľudom nakrútil aj desať albumov za týždeň. Nebol by to dnes žiaden problém. Vždy som tvrdil, že muzika kapiel ako King Diamond, či Dream Theater vôbec nie je taká zložitá, ako sa na prvé počutie zdá - všetko je to o striedaní zaujímavých bicích patternov, background beatov a neustálych zmenách tempa. Zatiaľ čo v prípade Motörhead je to, ako by ste mali pridať farby do čiernobieleho obrazu bez toho, aby sa zničil. Verte mi, nie je také jednoduché vymyslieť do prostého rockového riffu niečo, čím by sa stal celkový zvuk zaujímavejším a pritom aby sa nepotlačila prirodzenosť.

Nejaký odkaz mladým bubeníkom...

Pre toho, kto chce skutočne hrať na bicie, neexistuje na tejto ceste žiadna skratka. Niekedy ľudia hovoria: "To je skvelý bubeník a hrá iba desať rokov!" Nie je skvelý, pretože po desiatich rokoch ani nemôže byť. Po dvadsiatich rokoch práce začína bubeník znieť obstojne a po tridsiatich sú možno niektorí aj skvelí.

 

Phil Campbell (gitara)

gitary: 1. Lag (typu Explorer) Rockline, Metal Master Series; HB snímače Seymour Duncan Jeff Beck - 2. Lag (typu Explorer, obrátená hlava) Custom Shop; HB snímače Seymour Duncan Jeff Beck. Gitary Lag sú vyrobené vo Francúzsku. - 3. Brian Moore Custom (počas koncertu nepoužitá): HB snímače EMG

efekty: MXR Phase 90, MXR Micro Amp, Boss Digital delay, Morley Wah-wah

aparát: Marshall JCM 900, 2 x 100wattové hlavy, 8 kabinetov (4 x 12"), po 2 veže z každej strany bicích, okrem toho Phil používa ešte zosilňovače Line6 a Gallien Kreuger

 

Lemmy Kilmister (basgitara, spev)

basgitary (custom made): 1. Rickenbastard, 3 nové (krátke) snímače Rickenbecker + prázdny kryt, tmavohnedá, priebežný javorový hmatník a orechové krídla zdobené reliéfmi s motívom žaluďov, bežná kobylka typu Roller - 2. Rickenbastard, 2 detto snímače, svetlé telo, orig. kobylka Rickenbecker, okrová.

struny: .050, .070, .080, .105 (Lemmy hrá zásadne trsátkom.)

aparát: 2 hlavy Marshall Super Lead Bass MkII, 4 custom kabinety (4 x 12"), po 2 veže z každej strany bicích, nápis Dies Irae (Tommaso de Celano): Deň hnevu, súdny deň (začiatok cirkevnej piesne z 13. stor., ktorá spieva o poslednom súde, tiež názov Kukučínovej novely)

 

Mikkey Dee (bicie)

bicie: Sonor, plechy: Paiste, hardware: DW

Psáno pro časopis Muzikus