Melos Étos – Hudba novej chuti plávajúca na hladine súčasnosti

Medzinárodný festival Melos Étos patrí k najvýznamnejším slovenským pendantom súčasnej hudby. Hoci jeho korene siahajú do čias hlbokej totality, až priaznivá politická klíma zamatového novembra mu umožnila sa po prvý krát nadýchnuť. Cieľom festivalu je sledovať nové trendy na poli súčasnej hudby, hľadať odvahu mladých autorov a zároveň zmazať dlh voči generácii slovenských skladateľov hudobnej avantgardy. V dramaturgickej línii sa snaží festivalový výbor prinášať slovenské premiéry a exkluzívne objednávky a propagovať súčasnú hudbu v podaní  špičkových interpretov a súborov zo Slovenska i zahraničia.  Garantom podujatia, ktoré sa organizuje každý nepárny rok, je Hudobné centrum.

Melos Étos bol  prelomový hneď v niekoľkých aspektoch. Jeho súčasťou sa stali po prvý krát ISCM World New Music Days 2013 a výročná konferencia Medzinárodnej asociácie hudobných informačných centier IAMIC. Aj vďaka tomu zaznela hudba niektorých svetových autorov na Slovensku premiérovo. Tieto okolnosti sprevádzala masívna mediálna kampaň, ktorá predstavila festival moderným spôsobom.

Kaija Saariaho po koncerte Quasars Ensemble pod taktoukou Ivana Buffu 10.11. 2013 , foto Peter Brenkus

Sila ženského temperamentu / Dramatickosť v podaní Čekovskej a Saariaho

Z celého ročníka bol cítiť silný ženský element, ktorý mal zbúrať predsudky o nedostatku silných ženských skladateľských osobností, ako aj mýty o nedostatočnom záujme zo strany organizátorov. Veľká pozornosť bola venovaná svetovej premiére opery Dorian Gray od slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej , ktorú autorka skomponovala na anglické libreto Kate Pullingerovej. Čekovská sa zamerala vo faustovskom príbehu na temnú stránku pokušenia s paralelou súčasného kultu krásy a dekadencie. Románové hororové prvky vyriešila elektroakustickou sadzbou a inšpiráciu v dramatickom posilnení príbehu čerpala u Jána Cikkera v jeho aspekte dôležitosti inštrumentálnej zložky na dramatickú nosnosť. Čekovská tak podľa potreby nechala orchester preberať hlavné motívy postáv, čím prepojila komplementárnu motivickú prácu s asociačnou podobou. Hlavným hosťom festivalu bola vedúca osobnosť súčasnej hudby, fínska skladateľka Kaija Saariaho , ktorej tvorbu predstavili organizátori počas viacerých večerov festivalu výberom reprezentatívnych skladieb z rôznych období. Mohutný zvuk orchestrálneho diela Aile du songe bol v kontraste s asociačnou lyrikou menších inštrumentálnych skladieb Tarrestre pre sólovú flautu a piesňovým cyklom Tempest Songbook . V sólistických častiach týchto kompozícií sa predstavila dvorná interpretka skladateľky, Camilla Hoitengu. Svoje najslávnejšie dielo Lichtgoben uviedla Saariaho nielen v koncertnom prevedení, ale aj ako súčasť mediálnej inštalácie Nox Borealis . Vizualizáciu fenoménu polárnej žiary ešte viac dotvoril sónický charakter skladby, v ktorej skladateľka vyzdvihla psychologický emočný nátlak prírodných síl. Posledné desaťročie sa Saariaho intenzívne venuje vokálnej tvorbe a operným dielam.

K. Saariaho , foto Peter Brenkus

V Bratislave uviedla v svetovej premiére komornú verziu opery La Passion de Simone , ktorá vznikla na motívy pohnutého života francúzskej spisovateľky a filozofky Simone Weile. V diele s pätnástimi zastaveniami pripomínajúce krížovú cestu hudba kvalitatívne jednoznačne prevyšovala scénické prevedenie. Libreto pôsobilo príliš direktívne a nevadila by ani jeho ostrosť, keby zostal v réžii na povrchu ukrytý aspoň náznak tajomstva.  „Fučíkovský“ idealizmus zmiešaný s násilnou koherentnosťou tak pochovával skutočné poslanie filozofky. Dramatickú scenériu  musel zachraňovať orchester La Chambre aux échos na čele s dirigentom Clémentom Mao Takacsom, ktorého dynamické gestá boli dôležitým mostom medzi hudbou a drámou. V inštrumentálnych častiach orchester typizoval prudké prechody meditatívnych častí do  oscilácie Simoninho utrpenia, ktoré ešte viac zvýraznil výnimočný výkon sopranistky Karen Vourc´h. Napriek slabšej scénickej povahe diela dokázala Saariaho, že jej hudba má veľmi  sugestívne hrany, ktoré netreba podávať v drámach príliš naratívne.

Kaija Saariaho prezentuje na Výročnej konferencii Medzinárodnej asociácie hud.informačných centier (IAMIC), foto Peter Brenkus

Elektroakustický pôžitok

V tieni týchto udalostí viac menej zaniklo dielo Odrazy mladej ruskej skladateľky Kateryny Zavoloky, ktoré napísala v spolupráci s Jonášom Gruskom na podnet festivalu. Autori ponúkli  svieži experimentálny prístup k elektro akustickým kompozíciám so zvukovým oslobodením od formy. Až v posledných rokoch dostáva silná generácia slovenských elektroakustických priekopníkov satisfakciu, keďže ich avantgardné snahy boli vo svojej dobe vytláčané na okraj. Slovenská filharmónia s hosťujúcim maďarským dirigentom Zsoltom Nagym uviedla v obnovenej premiére po štyridsiatich rokov kultové dielo Romana Bergera Transformácie, štyri skladby pre veľký orchester .

Kaija Saariaho počas generálky La Passion de Simone, foto Peter Brenkus

Rôznorodý pohľad súborov na hudbu dneška

Organizátori festivalu pravidelne objednávajú diela od mladých slovenských skladateľov (tento rok znela hudba Lukáša Borzíka, Jonáša Gruska, Andreja Slezáka, Juraja Vajá) a snažia sa ich zaraďovať spolu s autormi našej staršej generácie do programov zahraničných súborov.

Vzájomnú poľsko – slovenskú náklonnosť vyjadril Orkiestra Muzyki Nowej v programe v ktorom symetricky rozdelili zvukový materiál so zvýraznením expresivity vo vokálnych dielach.  Experimentálne popretie pevnej formy sa objavilo v diele mladej poľskej autorky Agaty Zubel, ktorá sa zvláštnym vokálnym pohybom s lomcovaním hlasivkového priestoru dostávala až na hranicu disharmonickej zvukomalebnosti. Petra Noskaiová a Jozef Benci sa v Zeljenkovej kompozícii Mutácie vrátili až do prapôvodného dialógu mužsko – ženského dualizmu. Český súbor Aegon Orchestra priniesol dlho očakávanú zvukovú realizáciu grafických partitúr Milana Adamčiaka.  V interpretácii siedmych štýlovo blízkych priateľov sa odzrkadľovala Adamčiakova akčnosť a gradujúca atmosférickosť. Samostatnou festivalovou kapitolou boli organové koncerty IAMIC, ktoré organizátori zaradili v netradičných obedňajších hodinách. Marek Štrbák, Monika Melcová a profesor Ján Vladimír Michalko interpretovali organové diela od autorov z desiatich rôznych krajín vrátané tých, ktoré nemajú vybudovanú silnú organovú tradíciu (Nový Zéland, Austrália, Island).

V duchu motta Hudba je všade zaznela festivalová objednávka Jonáša Grusku Kolokoly   pod hodinami bývalého Prioru. Melos Étos priniesol vyše sedemnásť koncertov a podujatí a okrem toho aj rad seminárov a workshopov.

Daniel Hevier ml.

Sdílet článek: